SPACE
Sk
Hu
En
De

Vadaš Thermal Resort v Štúrove

Geotermálny výskum močiarov VADAŠ za mestom začal v roku 1971 a trval do roku 1973.

Rekreačný komplex Vadaš Thermal je názov zábavného areálu, ktorý sa vybudoval počas 30 rokov okolo termálneho kúpaliska v Štúrove. 30 ročná história priniesla nemalé zmeny, ktorých počet prirástol najmä za posledných 10 rokov. S rokom 1973 je spojená realizácia prvých geologických vrtov. Výstavba termálneho kúpaliska sa začala v roku 1976 a o dva roky neskôr už odovzdali prvé bazény. Kúpalisko sa postupne rozširovalo o bufety, ubytovanie v bungalovoch, od roku 1983 aj o ubytovanie hotelového typu. Vznikli parkovacie a iné spevnené plochy, informačná kancelária so zmenárenskou službou.

Po viacročnej stagnácii nastal novodobý rozvoj kúpaliska v roku 1999, kedy bola odovzdaná krytá plaváreň s 25 m dlhým plaveckým bazénom a menším bazénom pre deti.

V roku 2001 sa odstránili staré neestetické bufety a v sezóne 2002 vítalo kúpalisko svojich návštevníkov novými radmi bufetov so 600 miestami na sedenie. V tom istom roku sa postavil aj nový sedací bazén s perličkovou masážou. 
Rok 2003 priniesol významný krok. V júni sa dokončila výstavba trojhviezdičkového hotela Thermal*** s 47 izbami a reštauráciou (investícia 60 mil. Sk). Hotel je odvtedy v prevádzke celý rok a poskytuje kvalitné ubytovanie. Položili sa ním základy na rozšírenie sezóny a celoročný rozvoj cestovného ruchu. Záujem o kúpalisko rástol a hotel bol už prvé leto naplnený hosťami.

V roku 2004 sa postavil obrovský bazén "Lagúna" s umelým vlnobitím s vodnou plochou 3800 m2. Popri výstavbe tohto jedinečného bazéna sa zrekonštruoval aj detský bazén a postavili sa ďalšie bufety a soc. zariadenia (v tomto roku bolo preinvestovaných 70 mil. Sk). V júli 2004 padol rekord z predchádzajúceho roka, kedy sa v jednu horúcu nedeľu predalo 11.700 vstupeniek.

Rok 2005 priniesol ďalší výrazný krok v rozvoji kúpaliska. K areálu bolo pričlenených 10 ha z bývalých kasární, ktoré sa nachádzali v susedstve kúpaliska. Vybudovali sa tu nové trojhviezdičkové rodinné apartmány Lux*** s celkovou kapacitou 120 lôžok a vytvorila sa nová chatová osada pre 300 osôb. Pôvodné parkovisko pred kúpaliskom s kapacitou 450 áut sa rozšíril na veľkosť pre 800 áut. Odovzdal sa nový vonkajší sedací bazén pri krytej plavárni s celoročnou prevádzkou a tiež nové Bowling-centrum so štyrmi dráhami a rôznymi inými možnosťami na zábavu. 

V roku 2006 sa ku krytému komplexu pristavala fínska a parná sauna. Rekonštrukcia budovy krytej plavárni prebehla v roku 2008. Medzitým pribudli nové vodné atrakcie v bazénoch Hviezda a detský. Areál bol vybavený kamerovým systémom na zlepšenie bezpečnosti, a v roku 2009 aj turniketovo-závorovým systémom. Pri bazéne Hviezda bola postavená nová rodinná šmýkačka, pri ihrisku plážového volejbalu bolo vytvorené ihrisko plážového futbalu a pri krytej plavárni zriadili prvú nudistickú pláž na slovenských kúpaliskách.

V júli 2008 sme oslávili 30. výročie termálneho kúpaliska Vadaš. V rokoch 2009-2011 prebiehala revitalizácia bazénového areálu: vymenila sa celková plocha medzi bazénmi, namiesto prvého bazénu Delfín vyrástol nový zážitkový bazén Relax, opravila sa cesta ku krytej plavárni a na bazénový areál, vybudovali sme nové sociálne zariadenia rozšírilo sa aj detské ihrisko. V roku 2011 sa namiesto starej pokladne postavila nová vstupná brána
 s pokladňami a turniketovým systémom. 1. júna 2011 sa otvoril toboganový svet s piatimi toboganmi.

Termálna voda liečivo pôsobí predovšetkým na choroby pohybového ústrojenstva a prispieva k regenerácii organizmu. Teplota vody v bazénoch je od 27 do 32 stupňov.  




Burián László – Ladislav Burian

BURIÁN LÁSZLÓ (Burián Ladislav), Mons., dekan, adresa: 943 04 Obid, narodený 19. 8. 1922 v Senci, ordinovaný 23. 6. 1946, 1946 - kaplán Krušovce, 1947 - výpomocný duchovný Piešťany, 1948 - kaplán Piešťany, 1950 - kaplán Veľké Leváre, 1951 - mimo pastorácie, 1951 - 1953 - väznený pre náboženskú angažovanosť, 1956 kaplán Bratislava - sv. Martin, 1958 - administrátor Chľaba, 1959 - administrátor Salka, 1974 - administrátor Bruty, 1976 – 1978 – administrátor Bíňa, 1984 - aj k 18. 6. 2006 - administrátor Štúrovo, 1988 - administrátor Obid, 1999 – aj k r. 2009 - farár Obid, 2004 - monsignor, od septembra roku 2011 pomocný farár v Štúrove až do smrti 23. apríla 2014.

PRÍSLUŠNÝ K BRATISLAVSKO - TRNAVSKEJ ARCIDIECÉZE




István Gyurcsó – maďarský básnik a novinár na Slovensku

Do roku 1949 pracoval ako robotník, ale po úspechu jeho prvých veršov sa zaoberal len s literatúrou. V rokoch 1952-1969 pracoval ako dramaturg a vedúci ľudovo-umeleckého oddelenia Csemadoku. Po roku 1968 mu z politických dôvodov bolo zakázané  publikovať.

Jeho prvé verše boli publikované v denníku Új Szó a literárnom mesačníku Fáklya. V cestovnom denníku „A Hegyeken-völgyeken“ (V horách a v údoliach) zhromaždil vlastné zážitky z viac ako 100 obcí. Je jedným z duchovných tvorcov a organizátorom Jókaiho dní, bol spolupracovníkom Csemadoku.

Bol jeden z najvýznamnejších básnikov maďarskej národnosti v Československu, ktorému vyšlo viac básnických zbierok.

Je pochovaný na miestnom cintoríne, obec na jeho počesť dala postaviť aj pamätnú sochu.   




Štefan Anián Jedlik - fyzik, matematik, priekopník elektrotechniky, vynálezca, pedagóg

Anián Jedlik sa narodil v Zemnom v roku 1800. Nižšie triedy absolvoval vo vtedajšom Szémő v rokoch 1808 – 1810. Tri roky gymnaziálneho štúdia absolvoval v Trnave, odtiaľ sa dostal do Bratislavy, kde vyštudoval 4. až 6. ročník gymnázia. Rodičia chceli, aby si v Trnave osvojil slovenský jazyk a v Bratislave jazyk nemecký. V roku 1831 Jedlik nastúpil na katedru fyziky na Akadémii v Bratislave. Ďalším významným pôsobiskom rodáka zo Zemného bola Uhorská kráľovská univerzita v Pešti.  Jedlik sa stal členom Maďarskej vedeckej akadémie, pričom bol zanieteným bádateľom v oblasti fyziky. Bol  predovšetkým vynikajúcim praktikom, menej sa sústreďoval na teóriu.

Eviduje sa 86 jeho objavov a vynálezov, čo svedčí o tom, že bol významným prírodovedcom. Vytváral originálne a významné diela v nejednej oblastí vedy. Jeho vedecká tvorba sa odzrkadlila aj v zahraničných časopisoch. V rokoch 1827 – 1830 zostavil elektrický motor, ktorého stojaca aj pohyblivá zložka sa prvýkrát vo svete objavila ako elektromagnetická. O tomto svojom vynáleze oficiálne prvýkrát prednášal v septembri 1856 vo Viedni na stretnutí nemeckých prírodných bádateľov a lekárov. O dyname nevyšiel ani maďarsky, ani v inom jazyku napísaný článok.

Jeho generátor na viedenskej svetovej výstave v roku 1873 získal najvyššie ocenenie. Na spomenutej svetovej prehliadke bol členom odbornej poroty aj Werner Siemens. Jedlikovi mnohokrát vyčítali, že o svojich vynálezoch veľmi málo písal do domácich a zahraničných časopisov, a tým sa jeho nápady často akoby stratili. Toto je však iba čiastočne pravdivé tvrdenie. Jedlik totiž so svojimi kolegami – vedcami prevádzkoval továreň i dielňu. Výrobou optickej mreže sa zaoberal tridsať rokov a tieto výrobky predával v Paríži.  V rokoch 1842 až 1852 na základe vlastného výrobného postupu v Győri s bratrancom Alajosom Szabóom prevádzkoval sódovkáreň.

Štefan Anián Jedlik zomrel 13. decembra 1895 vo veku 95 rokov.

Ocenenia:
1873 na svetovej výstave vo Viedni vyznamenaný medailou za pokrok (na návrh W. Siemensa)

Pôsobenie:
1817  vstup do benediktínskeho rádu
1821 - 1829 profesor prírodopisu na lýceu, Győr
1825  vysvätený za kňaza
1829 - 1840 profesor na Kráľovskej akadémii, Bratislava
1840 - 1878 profesor fyziky na univerzite, Pešť
1848 - 1849 dekan filozofickej fakulty, Pešť
1858 riadny člen Uhorskej akadémie vied
1863 - 1864 rektor univerzity, Pešť
1873 čestný člen Uhorskej akadémie vied

 

Vynálezy, patenty, zlepšovacie návrhy:
1828 - 1829 zostrojil pohyblivý magnet - elektromotor
1830 patent zariadenia na výrobu sódovej vody
1840 zostrojil prototyp magnetického čapu, ktorý sa stal neskôr základnou súčiastkou elektrického rušňa súčasť elektrického rušňa
1859 - 1861 typ unipolárneho dynama – najvýznamnejší vynález
1866 skonštruoval unikátny prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok, z viacerých leydenských fliaš, tzv. rúrkový zberač blesku; nový typ kondenzátora a iné

Autorské práce:
1845 Tentamen publicum a physica quod in regia universitate Hung. E praelectionibus ... (učebnica)
1850 Sulyos testek természettana

Príležitostná známka:
11. 1. 2000 vydalo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR príležitostnú poštovú známku z emisného radu Osobnosti - Štefan Anián Jedlík v nominálnej hodnote 5 Sk. Je na nej zobrazené faximile podpisu, elektromotor (1929) a unipolárny induktor (1861).




Jarmok Šimona a Júdu v Štúrove

Každoročne v októbri sa v Štúrove koná jarmok Šimona a Júdu, ktorý trvá tri dni. V roku 2015 to bude už 469. jarmok. Je jedným z najstarších jarmokov na Slovensku.V Parkane sa kedysi konali štyri jarmoky: na Juraja, na Bartolomeja, na Šimona a Júdu a na Luciu. Prvý deň bol trh všeobecný a druhý dobytčí.Hoci darovacia listina jarmokov čas jarmokov presne vymedzovala, najdlhšie trvali jarmoky Šimona a Júdu. Na ostatné sa časom aj zabudlo. Na konci päťdesiatych rokov boli pokusy o obnovenie ostatných jarmokov, ale pretože nebol o ne dostatočný záujem, neuskutočňujú sa.

Štúrovský jarmok - je najväčším jarmokom v novodobej histórii Podunajska. Tradičného podujatia sa zúčastňujú obchodníci, zabávači i návštevníci z oboch brehov Dunaja. Na pešej zóne ponúkajú svoj tovar (prútené košíky, hračky z dreva, bižutéria, šaty, víno, med, medovina, medovníky, mliečne výrobky…) remeselníci. Na Hlavnej ulici sa v stánkoch predáva rôzny spotrebný tovar (rôzne náradie, nábytok, obuv, ošatenie,…) K tradičnému jarmoku neodmyslitelne patria aj jedlá a nápoje (burčiak, klobása, pečené gaštany a mnoho iných dobrôt). A samozrejme, že tu nechýbajú ani kolotoče a iné zábavné atrakcie.




Strekovský festival kalkýša

Strekovský festival kalkýša má už 12 ročnú históriu. Každým rokom je čoraz populárnejší a navštevuje ho stále viac záujemcov. Záujemcovia sa na festivale môžu dozvedieť všetko o príprave tejto pôstnej pochúťky. Strekovský festival kalkýša si stanovil poslanie oživiť a udržiavať tradíciu tohto vzácneho pokrmu a to sa mu aj veľmi úspešne darí. V rámci tohto podujatia prebieha aj súťaž kalkýšov, kde je možné získať putovný pohár Zlatý kalkýš a iné ocenenia. Prebieha ochutnávka kalkýšov, ich benefičný predaj a iné rôzne sprievodné podujatia.

Kalkýš (keltýš,kelkýš) pochádza z Požitavia.  Je to sladké kašovité jedlo zo šťavy naklíčených obilovín (raž, pšenica). Vytvára sa pridaním vody a múky k naklíčeným zrnám a následným pečením. Tradične sa konzumoval v predveľkonočnom pôstnom období, kedy si ľudia po dlhej zime potrebovali doplniť vitamíny.

Týmto jedlom ich získali priamo z prírody. Keltýš je jedlo známe na celom území Maďarska aj medzi Sikulskými Maďarmi v Rumunsku. Jeho najčastejší názov na Žitnom Ostrove je kőttés. Výraz je odvodený od slova klíčky, klíčiť, liahnuť sa.

Ide o veľmi dávne, typicky pôstne jedlo, ktoré je náročné na prípravu a preto postupne upadalo do zabudnutia. Objavuje sa už v písomnostiach z neskorého stredoveku. Postupom času bolo degradované na jedlo chudobných, ale objavovalo sa aj na stoloch šľachtických a panovníckych dvorov.

Zhotovenie kalkýša si vyžaduje veľa trpezlivosti. Odmenou je však zdravá maškrta bohatá na vitamín E, B1, B2, B6 a prírodný cukor. Toto jedlo pripravené z klíčenej pšenice alebo raže  obsahuje aj minerálne látky a stopové prvky, ktoré sú potrebné pre ľudský organizmus.

 




Termálne kúpalisko Podhájska

Prvý vrt v obci Podhájska sa realizoval v roku 1973 pracovníkmi naftových dolov z Gbelov. V tomto roku bol navŕtaný geotermálny prameň silne mineralizovanej vody v hĺbke 1900 m. Voda má pri ústí teplotu 80 °C a výdatnosť 50 litrov za sekundu.

Na prvý pohľad neuveriteľné, ale je to tak. Slovensko má more. Jeho voda je totiž unikátom porovnateľným s vodou Mŕtveho mora. Pochádza ešte z treťohorného žriedla. V jeho spodných vrstvách našli zuby rýb, peľové zrnká a ďalší vtedajší biologický materiál. Podložie žriedla patrí do relatívne mladej tektonickej oblasti, aktívnej ešte v minulom storočí. Vďaka nemu sa voda ohrieva na teplotu približne 80 °C vystupuje na zemský povrch.

Voda geotermálneho prameňa obsahuje: lítium, sodík, draslík, amonium, horčík, vápnik, železo, mangán, hliník, fluór, chloridy, bromidy, jodidy, dusičnany, sírany, bikarbonáty, fosforečnany, kyselinu kremičitú, kyselinu boritú, sírovodík.

Uvedené okolnosti prispeli k tomu, že v nasledujúcich mesiacoch miestne obyvateľstvo vybudovalo brigádnickym spôsobom v lokalite vrtu bazén z cestných panelov o rozmeroch 35 x 15 x 1,2 m a malý bazén s rozmermi 8 x 8,5 x 0,9 m.

V roku 1974 boli v okolí bazénov vybudované sociálne zariadenia, sprchy a šatne. Postupne boli vybudované ďalšie bazény, bufety, reštaurácia Termál a hotel Borinka nevyhnutné pre pobyt návštevníkov v areáli termálneho kúpaliska. 

Rozvoj termálneho kúpaliska sa zaznamenáva od prechodu vlastníctva na obec v roku 1991. Postupne sa začalo s rekoštrukciou hotela Borinka. V roku 1998 bol vybudovaný hlavný vchod do termálneho kúpaliska, prezliekáne, autokemping a urobila sa oprava bazénov. 

K spracovaniu projektu rekondično - relaxačného centra sa pristúpilo v roku 1999. S jeho výstavbou sa začalo v roku 2000 a za 18 mesiacov bola stavba ukončená. 

V roku 2003 sa vykonala kompletná rekonštrukcia vrtu a zimného bazénu. V tomto roku sa vybudoval i vírivý bazén s hydromasážou a perličkou. Koncom tohto roku sa začali projektové práce na komplexnej urbanistickej štúdii rozvoja termálneho kúpaliska v súlade územným plánom. Tento projekt zahŕňa rozšírenie atraktívnych služieb v oblasti bazénov a komplexnej zmeny poskytovaných gastronomických služieb v rámci vybudovania nového gastrocentra s tým cieľom, aby stravovacie služby boli poskytované návštevníkom i po uzavretí termálneho kúpaliska.

Za tie desiatky rokov, počas ktorých voda z geotermálneho prameňa Podhájska vyviera, pomohla zlepšiť zdravotný stav obrovskému množstvu ľudí s ochoreniami pohybového ústrojenstva, prospela pacientom s kožnými ekzémami, ale aj tým, ktorých trápia problémy s dýchacími cestami, alebo dokonca choroby zažívacieho traktu.

 




Poľovnícky kaštieľ Palárikovo

Je to účelové zariadenie najmä pre náročnú poľovnícku klientelu. Na mieste, kde sa v súčasnosti kaštieľ nachádza bolo pôvodne sídlo Mederského domínia a grófov Kounicov, od ktorých ho, presnejšie jeho zvyšky, kúpil gróf Alexander Károlyi. Jeho vnuk Anton tu pravdepodobne od leta 1765 inicioval rozsiahlu stavebnú činnosť.

V 19. storočí v nej pokračoval Ľudovít I. Károlyi, ktorý založil na mederskom panstve vzorový poľnohospodársky veľkostatok a známu bažantnicu. Vybudoval nové hospodárske budovy a panstvo zveľadil. Súčasnú podobu dala kaštieľu prestavba v roku 1866, ktorú realizoval jeho syn Ľudovít II. Alois Károlyi podľa návrhov Henricha Kocha. Pravdepodobne vtedy bola nadstavaná na centrálny rizalit pavilónová nadstavba a pristavaná veľkolepá poľovnícka jedáleň s dnes už nejestvujúcim skleníkom v neoklasicistickom štýle. Počas druhej svetovej vojny nemecká armáda zriadila v priestoroch kaštieľa poľnú nemocnicu, ktorú vystriedalo počas oslobodzovacích bojov vojenské veliteľstvo sovietskej armády.

Po vojne a odchode Károlyiovcov tu pôsobila poľnohospodárska škola a neskôr kaštieľ slúžil ako účelové zariadenie československej vlády. V osemdesiatych rokoch 20. storočia kaštieľ prevzalo ministerstvo pôdohospodárstva a neskôr Západoslovenské štátne lesy, OZ Palárikovo. Podrobiť zásadnej prestavbe, ktorá trvala do roku 2002. Dnes naďalej, spolu s anglickým parkom vôkol, víta svojich návštevníkov, ktorí hľadajú oddych i vzrušujúci zážitok v lesoch južného Slovenska.

Táto národná kultúrna pamiatka sa nachádza v blízkosti 3000 hektárovej bažantnice, ktorá je známa v celej strednej Európe. Poskytuje ubytovanie v 10 dvojlôžkových izbách a v 12 dvojlôžkových apartmánoch zariadených historickým nábytkom. V objekte sa nachádza jedáleň, spoločenské miestnosti, oddychová miestnosť, masážna miestnosť, fitnes, perličkový bazén a sauna.  




Mužlianske vinohrady

Vinohrady sa rozprestierajú na Belianskych kopcoch, ktoré patria do Pohronskej pahorkatiny. Južné svahy sú priam až ideálne otočené smerom na juh, k Dunaju. Najvyšším bodom je 250,9 m - Nagyhegy ("Veľký vrch", oficiálne Starý vrch za lesom). Z vrchov sa otvára prekrásny výhľad na vrchy a pohoria: Gerecse, Börzsöny, Pilis, Visegrádské a Dobogókő. Ak je dobré počasie a vzduch je čistý dá sa dovidieť až na Štiavnické vrchy, alebo Komárňanské komíny. Toto územie má vo vlastníctve 5 dedín: Gbelce, Šarkan, Ľubá, Belá (pomenované podľa nej), Mužla, Kamenín a Nána. Severné svahy východnej časti zakrývajú dubové lesy. Pri kopcoch nájdeme 7 prírodných rezervácií na rozlohe 340 ha s veľmi vzácnou faunou a flórou.

Klimatologicky je to najteplejšia oblasť Slovenska, kde počet hodín slnečného svitu je najvyšší. Geologicky je charakterizovaná hlinitou pôdou, ktorú charakterizuje vysoký obsah vápenca. Na južných svahoch dozrejú aj tie odrody, ktoré dozrievajú až v novembri o čom svedčí aj ich vysoká cukornatosť. Neskorý zber tu práve preto nie je zriedkavosťou.

Mužlianske vinohrady patria do Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti a do Štúrovského vinohradníckeho rajónu. Južné svahy plné panónskej usadeniny, s množstvom pivničiek s trstinovou strechou, ktoré sú staršie ako 150 rokov, vytvárajú neuveriteľnú panorámu. Je tu postavených viac ako 300 rozličných pivníc.  V súčasnosti je táto oblasť chránená kamerovým systémom. V minulosti chodilo po svahu päť strážcov, ktorý mali aj zbraň. Bývali na vinici a boli za svoju prácu platený. Na znak toho, že skontrolovali pivnicu, zapichli do rúčky na dverách vetvičku a tak majiteľ vedel, že tam boli.

Typické pre túto oblasť boli pivnice z blata s trstinovou strechou a masívnymi drevenými vchodovými dverami. Oproti vstupu bol zostup do pivnice z vysokým dreveným zábradlím, ktoré zabránilo tomu, aby tadiaľ idúci náhodou nespadli do pivnice. Strop má iba izbička vytvorená v zadnej časti domčeka. Do úložného priestoru nad izbičkou sa dalo dostať po rebríku. Na izbičke bolo aj okno.

Krásu mužlianskych vinohradov zväčnili na svojich obrazoch aj niektorý umelci – napr. János Lábik, Lajos Gróf.  




Mužliansky potok

Mužliansky potok je prírodná pamiatka na katastrálnom území obce Mužla v juhovýchodnej časti okresu Nové Zámky. Rozkladá sa v Hronskej pahorkatine, v geomorfologickej časti Búčske terasy, severozápadne od obce Mužla. Prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1990 a rozkladá sa na ploche 30,95 ha. Ochraňuje sa koryto strednej časti toku rovnomenného potoka spoločne s dvomi ľavostrannými prítokmi a priľahlými mokraďami a zamokrenými lúkami s roztrúsenou zeleňou. Ide o cenný ekostabilizačný prvok v intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine. Pri obci Mužla následne napája rovnomennú vodnú nádrž a za obcou preteká močaristým územím na ľavom brehu.




Kováčovské kopce – juh

Severovýchodne pri obci sa tiahne pohorie Burda. V roku 1966 bola 364 ha časť pohoria vyhlásená za prírodnú rezerváciu s názvom Kováčovské kopce – juh. Územie leží nad sútokom Hrona a Dunaja a je nepochybne jeden z najvýraznejších morfologických terénov južného Slovenska. Svojrázna drobnokresba tvarov na prednej kulise je mimoriadnou ukážkou aj v porovnaní s ostatnými chránenými územiami na vulkanitoch na Slovensku. Andezitová pahorkatina s najbohatšou teplomilnou flórou na Slovensku. Teplomilné dúbravy sa striedajú s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Množstvo vzácnych botanických druhov tu má jediné nálezisko v republike a najsevernejší výskyt v severnej Európe. Je tu vyhlásený 5. stupeň ochrany.

Z chránených rastlín sú najvzácnejšie:

- Kavyľ chlpatý (Stipa dasyphilla)

- Kosatec nízky (Iris Pumila)

- Poniklec veľkokvetý (Pulsatilla vulgaris grandis)

- Zlatofúz južný (Chrisopogon grillus)

- Hlaváčik jarný (Adonis vernalis)

- Zimozeleň bylinná (Vinca herbacea)

- Modruška pošvatá (Limodorum abortivum)

- Hrachor panónsky (Ladhyrus pannonicus)

- Jaseň mannový (Fraxinus ornus)

- Čerešňa mahalebková (Cerasus mahalab)

- Drieň obyčajný (Cornus mas)

- Mechúrik stromovitý (Colutea arborescens)

- Mandľa nízka (Amygdalus nana)

 Z chránených živočíchov sú najvzácnejšia Krátkonožka štíhla, ktorá je najviac rozšírená v severnej časti rezervácie. Je to najmenší plaz, ktorý veľmi zriedka dosiahne dĺžku 100 mm.

Žijú tu aj užovky, jašterice zelenomodrého sfarbenia, rôzne druhy vtáctva a hmyzu a vzácne motýle.

Nachádza sa tu aj turisticko-náučný chodník, po ktorom môžu milovníci prírody prejsť až do Kováčova. Kováčovské kopce navštívi každoročne aj veľa zahraničných turistov.




Kostol sv. Michala v Kamenici nad Hronom

Rímskokatolícky kostol bol postavený v roku 1734 v barokovom štýle a vežu pristavali až v roku 1842. Sú v ňom dva bočné oltáre – panny Márie a sv. Anny. Tie sú tiež v barokovom štýle a sú národnou kultúrnou pamiatkou. Kostol je zasvätený sv. Michalovi. Podľa pápežského zoznamu desiatok mala obec už v 16. storočí svoj kostol avšak pôvodné miesto je doteraz neznáme.




Iszomfalva – „Dedinka kde sa pije“

Na svahu „Ördöngös“ nachádzajúca sa  „Iszomfalva“ („Dedinka kde sa pije“), je vlastne vinohradnícka oblasť obce Kamenín. Pivnice boli vybudované už okolo roku 1800. V žiadnej z okolitých dedín sa nenachádza toľko pivníc ako tu. Sú usporiadané na jednom mieste a ich typickou formou tzv. „hajlok“ v tvare predĺženého obdĺžnika. Steny boli z blata a strecha zo slamy a tým bolo zabezpečené vhodné vetranie a teplota. Uskladňovalo sa tu náradie. Typickými druhmi hrozna boli: biela a červená denka, kadarka a oportó.

Obyvatelia obce tu po stáročia produkovali svoje vynikajúce vína, ktoré boli vychýrené v celej Ostrihomskej župe. V tom období musel hospodár požiadať o vydanie povolenia, ak chcel svoje víno predávať. Miestne predstavenstvo preskúmalo kvalitu vína a až potom sa rozhodlo či povolenie vydá. V prípade, že malo víno veľmi zlú kvalitu, predstavenstvo mohlo vydanie povolenia odmietnuť. Povolenie malo zvyčajne platnosť niekoľko týždňov alebo mesiacov, závisle na množstve vína. Dom, v ktorom sa predávalo víno, bol označený z okna trčiacou tyčou, na ktorej bol upevnený zväzok hoblín.




Kurtaszoknyás hatfalu – Šesť obcí s kratunkými sukňami – Ľudový kroj

Jedinečnosťou kroja, ktorý sa nosil iba v obciach Kamenín, Bíňa, Kamenný Most, Bruty, Pavlová a Sikenička je takzvaná „kurtaszoknya” (po slovensky „kratunká sukňa) a charakteristické červené čižmy. Na krojoch týchto jednotlivých obcí sú iba menšie odlišnosti. Muži nosili čižmy, nohavice so šnurovaním. V lete košeľu z domáceho plátna a nazberkané gate, na hlave klobúčik. Košeľa bola neskôr z jemnejšieho plátna. Kroj žien tvoria červené čižmičky s hrkálkami, skladané, široké sukne, ktorých bolo na sviatky aj desať, košeľa s volánikmi a so stužkami na rukáve. Na krku nosili náhrdelník zo stužiek a viacradových strieborných perál, šatky a príležitostne aj sviatočné šatky. V zime sa nosili kabáty s podšívkou, tzv. „vlčie kabáty“.

Traduje sa, že počas tureckej nadvlády sa ostrihomskému pašovi veľmi zapáčili tunajšie dievčatá. Aby sa mohol kochať ich ženskými krásami, nariadil aby nosili krátke sukne. Ženy však boli veľmi vynaliezavé a prekabátili pašu takým spôsobom, že síce zostrihli sukne na nariadenú dĺžku, avšak pripevnili ju pod driek na spodnú časť pruclíka a tým sukňa zostala na rovnakej úrovni ako predtým.




Vínne pivnice v obci Chľaba

Súbor 6. vínnych pivníc bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v roku 2007. Reprezentujú významnú skupinu stavieb ľudovej architektúry, zachovaných in situ z oblasti Podunajska.

V archívnych listinných dokladoch je v roku 1838 dokladovaná rozsiahla povodeň. Hladina rieky Dunaj  a Ipeľ vystúpila až tak vysoko, že zaliala domy do výšky komínov. Zničených bolo 54 domov a tým zanikla i tretia osada. Obyvatelia utekajúci  pred povodňou boli prinútení vytvoriť si náhradné obydlia. Tieto vznikli vykopaním pivníc priamo v svahu pohoria Burda, ktoré je tvorené horninou tuf a tiahne sa po celom vonkajšom obvode súčasnej obce. Vzniknuté pivnice teda plnili svoju pôvodnú funkciu dočasných obydlí.  Po vybudovaní nových trvalých obydlí sa ich funkcia zmenila. Vlastníci vzhľadom na ich poskytnuté možnosti začali ich využívať na spracovanie hrozna, jeho uskladnenie, nakoľko tradícia pestovať hrozno má v obci bohatú tradíciu. Zmienky o tunajšom ovocinárstve a vinohradníctve pochádzajú už z roku 1234 za panovania  kráľa Ondreja II.

Vinné pivnice sú situované v prirodzenom prostredí v svahu pohoria Burda, ktoré sa tiahne po celom vonkajšom  obvode obce ,v zvislej časti terénneho zlomu, v línii s hlavnou komunikačnou osou tvorenou štátnou cestou v smere na Štúrovo. Umiestnené sú  vedľa seba ,v rade. Vytesané sú celé  priamo v svahu,  otvor v tvare valenej klenby, so vstupmi orientovanými na juh. Iba predná stena je domurovaná z tehál, či kameňa,  v jej strednej osi sú vsadené vstupné dvere, jednokrídlové, alebo  dvojkrídlové. Výplň je drevená, doštená, s vertikálnym uložením dosák.  Nad dverami je malý vetrací otvor.

Ich rozmery sú dĺžka od 7,5m – 11m, šírka  2,2-2,5m a výška okolo 2m.  Zväčša sú jednopriestorové,  no v niektorých je pribudovaný  vytesaný malý bočný priestor.  Podlahu tvorí dusaná zemina. Vnútorné priestory boli spevnené technikou vypaľovania. Zariadenie interiéru tvoria po stranách uložené kamenné klady s doskami,  ktoré  slúžia na uloženie sudov s vínom. Tiež je  vyhradený priestor pre uskladnenie zeleniny a náradia, ktoré je potrebné  k spracovaniu hrozna.

V obci je zriadené pivničné múzeum, ktoré je situované vo svahu pohoria Burda v hĺbke 24 m. Bolo zriadené v roku 2005 za účelom zachovania jedinečnej ukážky architektonického a remeselníckeho umenia. Prezentuje vinohradníckej tradície v obci.

 




Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Bíni

Kostol dal ako súčasť dnes už zaniknutého kláštora premonštrátov postaviť niekedy okolo roku 1200 komes Omodej z rodu Hunt-Poznan. Išlo o reprezentatívnu stavbu, ktorá odrážala vysoké postavenie a bohatstvo Hunt-Poznanovcov i blízkosť neďalekého Ostrihomu - sídla uhorského kráľa i primasa. Na stavbe sa podieľali práve majstri (aj zo zahraničia), ktorí pracovali na prestavbe kráľovského sídla a katedrály v Ostrihome.
Dispozične ide o jednoloďovú stavbu - redukovanú 
baziliku. Dominuje jej západná časť tvorená dvojvežovým priečelím, s o niečo neskoršie dostavanou predsieňou a úsekom empory. Tá sa napája na samotnú loď, ktorú na východe uzatvára svätyňa zložená zo štvorcového chóru a polygonálnej apsidy. Z južnej i severnej strany sú k tejto svätyni pristavané menšie bočné svätyne tvorené opäť štvorcovým chórom a polygonálnou apsidou.




Rotunda Dvanástich apoštolov v Bíni

Tehlová rotunda stojí pri bývalom kláštornom komplexe premonštrátov, ktorý založili pred rokom 1217 comes Omodej a jeho syn Štefan z rodu Hunt-Poznanovcov. Prvá písomná zmienka o nej je až z roku 1391. Postavili ju ako valcovú stavbu s plytkou vnútornou apsidou niekedy okolo roku 1200, zrejme súčasne s výstavbou neďalekého kláštorného kostola. V 13. a 14. storočí bol interiér vyzdobený nástennými maľbami.
V roku 1683 bola rotunda poškodená a viac ako 70 rokov chátrala. Obnovená bola po roku 1755 už v barokovom štýle, kedy loď dostala aj novú klenbu. Pri jej výstavbe bolo rozobraté pôvodné tehlové murivo približne do úrovne tesne nad románskymi oknami. Taktiež románske okná boli zamurované a nahradili ich tri nové, podstatne väčšie. 
Podobne ako
v Skalici aj tu odhaleniu románskeho pôvodu stavby pomohli boje druhej svetovej vojny, keďže pri bombardovaní v roku 1944 baroková omietka rotundy opadala a odkryla stredoveké murivo. 
Keďže vedľa stojaci kostol bol v záverečných bojoch 2. svetovej vojny značne poškodený a premenil sa na polozrúcaninu, sv. omše sa konali v rotunde. K tej preto ešte v roku 1945 z južnej strany pred vstup pripojili pomerne dlhú prístavbu. Od cca roku 1954 sa začína s obnovou románskych prvkov stavby a pred rokom 1957 zbúrali novodobú prístavbu. 
Do roku 1961 bola realizovaná komplexná pamiatková obnova. Odkryté boli románske okná, barokové okná zamurovali a ďalšie barokové prvky odstránili. Maľby zo 18. storočia zatreli a naopak odkryté boli zachované časti nástenných malieb zo začiatku 13. storočia. Tie boli zakonzervované v roku 1956. Rotunda dostala aj nový krov a strechu. 
Archeologické výskumy sa tu robili v rokoch 1962 – 63 a v roku 1978. Najnovšie výskumy a obnova, ktoré priniesli viaceré zaujímavé objavy i spresnenie datovania vzniku stavby, sa realizujú od roku 2006.




Kaštieľ v obci Belá

Stavbu kaštieľa inicioval roku 1732 Ján / János Trsťanský / Terstyánsky. Onedlho ho Andrej / András Török dal prestavať v štýle francúzskeho vidieckeho baroka. Stavbu začali kaplnkou, ktorá dnes slúži ako obecný kostol. Vysvätená bola roku 1780. Kaštieľ potom kúpil Pavol / Pál Szerdahelyi.

V roku 1834 sa stal jeho novým majiteľom barón Anton / Antal Baldacci / Baldácsy (1803-1878), pôvodom Korzičan.

Roku 1880 sa celý majetok dostal do rúk Jakuba Pelmuttera, bankára Baldácsyho rodiny, ktorý ho roku 1892 predal Žigmundovi Bródimu aj s celým zariadením kaštieľa. Nový majiteľ dal postaviť v dedine školu.
Roku 1909 kúpil kaštieľ barón Adolf Ullman a po ňom ho zdedil jeho syn Juraj, bývalý guvernér rakúsko-uhorskej národnej banky. Roku 1945 musel Juraj aj s dcérou emigrovať do Švajčiarska. Kaštieľ prežil 250 rokov búrlivej histórie, vojny a požiare, ale za 30 rokov ho komunizmus totálne zničil. Z nábytku sa nezachovalo nič, fresky na stenách zatreli roku 1951 vápnom. Fungovala tu poľnohospodárska škola, od roku 1956 do 1959 väznica pre politických väzňov a nakoniec veľkosklad domácich potrieb.

Roku 1990 bola budova vyhlásená za kultúrnu pamiatku.

Fresky na stenách zatreli v roku 1951 vápnom pre potreby iného využitia budovy. V rokoch 1996 až/alebo 1997 údajne prebiehal na kaštieli veľký pamiatkový výskum, ktorý však nebol dotiahnutý do písomnej a grafickej formy. 

Záujem o reštitúciu schátralého kaštieľa prejavila barónka Alžbeta, dcéra Juraja Ullmana, resp. jej dcéra Ilona. Keďže sa im nepodarilo preukázať, že sú oprávnenými osobami, kaštieľ na začiatku roku 2000 kúpili. Grófka Ilona von Krockow a jej manžel Mathias von Krockow sa pustili sa do veľkolepej rekonštrukcie, ktorá trvala sedem rokov. V súčasnosti je kaštieľ rodinným sídlom Krockowovcov a je v ňom tiež luxusný päťhviezdičkový hotel.

 




Prírodná rezervácia Vŕšok

Chránené územie od roku 1965 sa nachádza v katastri obce Štúrovo - Nána. CHÚ predstavuje vedeckovýskumný objekt, zvyšok pôv. spoločenstva xerotermnej fauny a flóry s výskytom viacerých vzácnych a reliktných druhov rastlín (Crambe tatarica, Althea pallida) a živočíchov (Ditomus clypeatus, Psammotettix slovacus a i.). Z chrobákov sa tu vyskytuje Ditomus clypeatus, z hmyzu k najvýznamnejším patrí Licinus cassideus, Podonta nigrita, Henicopus pilosus. Z plazov sa tu vyskytuje chránená jašterica zelená (Lacerta viridis), chránený zmijovec hladký (Coronella austriaca), z vtákov chránený včelárik zlatý (Merops apiaster) a strakoš červenohlavý (Lanius senator). Medzi chránené druhy rastlín patria mandľa nízka (Amygdatus nana), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), zimozeleň bylinný (Vrnica pannonica) a ibiš bledý (Althaea pallida). V oblasti sú všetky formy ľudského zásahu zakázané.

Stupeň/druh ochrany 4. Stupeň. Výmera chráneného územia je 14 525 m2.




Skalné stepi Burdy

Sopečné pohorie Burda je plošne najmenším geomorfologickým celkom na Slovensku. Nachádza sa na juhozápadnom Slovensku, na hraniciach s Maďarskom. Na našom území hraničí s Podunajskou pahorkatinou na západe (podcelok Ipeľská pahorkatina). Južnú hranicu tvorí koryto Dunaja, ktorý sa prerezáva cez Vyšehradskú bránu a oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Pilis, východnú hranicu tvorí koryto rieky Ipeľ, ktorý oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Börzsöny. Severozápadnú časť pohoria ohraničuje Bajtavská brána, ktorá delí Burdu od Ipeľskej pahorkatiny, časti Zalabský chrbát. Maximálna dĺžka pohoria je 7,5 km, maximálna šírka len 3,5 km. Najvyšším vrchom pohoria je Burdov (387,7 mn.m.) v centrálnej časti. Relatívne výškové rozdiely dosahujú 180 až 310 m. Pohorie Burda bolo vytvorené vulkanickou činnosťou v treťohorách a jeho stavebným materiálom sú prevažne andezitové tufy a brekcie. Vulkanická činnosť sa odohrávala vo vodnom prostredí, pričom centrá vulkanizmu sa nachádzali v susedných pohoriach Börzsöny a Pilis. Geologické podložie je tvorené andezitovými pyroklastikami (vulkanické brekcie, zlepence a pieskovce) zo skupiny neogénnych až kvartérnych vulkanitov, miestami je prekryté sprašmi. Na území vystupujú na povrch tri výraznejšie extruzívne dómy (lávové kopy). Juhovýchodná časť pri sútoku Dunaja s Ipľom je tvorená ílovcami, pieskami, pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia spodného miocénu. Výsledkom mrazového zvetrávania v kvartéri boli v pohorí vytvorené strmé skalné steny (najmä na južných svahoch pohoria), kužeľovité formy a rozsadliny, na úpätí ktorých sa nahromadili kamenné moria a iné sutinové polohy zvetralín. Po okrajoch pohoria ležia krátke výmoľové doliny a rokle vyerodované periodickými vodnými tokmi. Teplé a suché biotopy vytvorené v dôsledku trvalej erózie kamenného a skalnatého reliéfu ponúkajú biedne podmienky pre život a sú preto obývané len veľmi odolnými druhmi. Tieto spoločenstvá – počnúc pionierskou vegetáciou holých skál a končiac nezapojenými lesmi kríčkovitých foriem stromov – spolu tvoria mozaiku biotopov skalných stepí, svahových stepí a nízkych krovinných porastov. Na týchto historicky dlho pretrvávajúcich a človekom v podstate nerušených, resp. veľmi málo ovplyvnených územiach sa zachovalo množstvo reliktných druhov. Ochranársky význam územia je preto obrovský.

Typickými druhmi nízkych krovinných porastov rastúcich na andezitoch a andezitových tufoch sú dub plstnatý (Quercus pubescens) a jaseň mannový (Fraxinus ornus). Sprievodnými druhmi býva nevädza Triumfettova tuhá (Cyanus triumfettii subsp. strictus), rebríček jemnolistý (Achillea crithmifolia) ajasenec biely (Dictamnus albus). Klimatické pomery a ponuka potravy v krovinných porastoch umožňuje jeho osídlenie bohatou faunou. Spomínaný dub plstnatý a jaseň mannový majú obzvlášť veľa špecializovaných konzumentov, najmä radov z motýľov a chrobákov. Krovinné porasty sú tiež obľúbeným miestom výskytu teplomilných plazov, pretože okrem vhodných úkrytov im ponúkajú aj teplo potrebné pre ich pohyb. Najtypickejšími plazmi tohto biotopu sú jašterica múrová

(Podarcis muralis) a užovka hladká (Coronella austriaca). Xerotermné svahy pohoria sú porastené úzkolistými trsnatými trávami, kavyľom a kostravami. Na svahových stepiach kavyľom chlpatým (Stipa dasyphylla), kavyľom tenkolistým (Stipa tirsa) akostravou valeskou (Festuca valesiaca) – podobné formácie sa vytvorili aj v opustených viniciach horskej periférie, kde nachádzajú miestami útočisko aj druhy chránené medzinárodnými dohovormi, napr. hadinec červený (Echium russicum) a poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis). Mnoho reliktných druhov žije aj na silikátových stepiach skalnatých svahov a vo formáciách s vedúcimi druhmi ako kostrava padalmátska (Festuca pseudodalmatica) a lipnica panónska (Poa pannonica). Zaznamenávame bodový výskyt kuričky chlpatej kríčkovitej (Minuartia hirsuta subsp. frutescens) a horčičníka škardolistého (Erysimum crepidifolium). Slezinník severný (Asplenium septentrionale) je častým obyvateľom skalných puklín, kým vudsia skalná (Woodsia ilvensis) je ich ozajstnou raritou. Špecifickými habitatmi regiónu sú krovinno-bylinné formácie tavoľníka prostredného (Spiraea media) na skalnatých substrátoch. Diverzitu fauny skalnatých biotopov zvyšujú predovšetkým motýle – ich larvy sa živia koreňmi tráv – akoníky viazané svojou

termoreguláciou na holý substrát a skalný reliéf. Skalostepné spoločenstvá bylinožravých bzdôch, menších fúzačov a pavúkov obývajúcich rastliny alebo pôdny substrát sú tiež druhovo bohaté. Typickým skalným druhom je napr. stepník červený (Eresus cinnaberinus). Ochranársky najvýznamnejším druhom skalnej stepi je zriedkavá a skryto žijúca krátkonôžka (Ablepharus kitaibelii fitzingeri).

Na území pohoria sa nachádzajú dve národné prírodné rezervácie: Kováčovské kopce - juh a Kováčovské kopce - sever. Kováčovské kopce –juh (predtým Burdov) – NPR vyhlásená v roku 1966 na výmere 364,14 ha. Súčasťou je andezitová pahorkatina s najbohatšou teplomilnou biocenózou na Slovensku. Teplomilné dúbravové lesy sa striedajú s lesostepou a enklávami skalnej stepi. Rastie tu mnoho vzácnych rastlinných druhov panónskej flóry, ktoré sa vyskytujú iba tu, resp. tu majú najsevernejšiu hranicu rozšírenia na našom území (napr. ibiš taurský). Rovnako vzácne je aj xerotermné živočíšne spoločenstvo. Zachovali sa zaujímavé bralnaté útvary, skalné steny, veže, okno.

Kováčovské kopce – sever (predtým Leliansky les) – NPR vyhlásená v roku 1966 na ploche 198,74ha.

Andezitové podložie je prekryté sprašovými nánosmi rôznej mocnosti, na svahoch a dnách úžľabín sú mohutné sprašové pokrovy.

Na tejto lokalite sa vyskytuje buk v najnižších polohách Slovenska (buková dúbrava vo výške 140 m n.m.).

Územím pohoria vedú tri značené turistické trasy. Červená značka sa z obce Kamenica nad Hronom ťahá južnými svahmi NPR Kováčovské kopce - juh k železničnej zastávke Kováčov. Najdlhší, modrým značený chodník vychádza z osady Kováčov, vedie okrajom obce Chľaba cez Veľkú dolinu a popod Kráľovu horu (373,5mn.m.), napokon sa pripája k červenej značke. Žltý turistický chodník je krátkou spojkou od železničnej zastávky Kováčov do rekreačnej osady Kováčov. Možnosti ubytovania poskytuje rekreačné stredisko Kováčov a podnikové chaty v oblasti železničnej stanice Kamenica nad Hronom. Jedinou chatou vo vnútri pohoria je chata Ipeľ, prístupná po asfaltovej ceste z obce Bajtava.

 




Parížske močiare - Národná prírodná rezervácia Parížske močiare

Chránené vtáčie územie Parížské močiare sa nachádza v juhozápadnej časti Slovenska, v juhovýchodnej časti Podunajskej nížiny a Podunajskej pahorkatiny na povodí potoka Paríž v nadmorskej výške 120 – 125 m n. m. Územie sa nachádza v okrese Nové Zámky v katastrálnom území obcí Gbelce, Nová Vieska, Strekov, Maďarský Svodín. Povodie potoka Paríž leží v Hronskej pahorkatine, prevažuje rovinný až pahorkatinný reliéf s relatívnymi výškovými rozdielmi od niekoľkých metrov po 100-200 m. Jeho údolie je pomerne úzke, ale v hornej časti lokality sa rozširuje a vytvára panvu cca 3 km dlhú a 1 km širokú. V Gbelciach sa údolie prudko zužuje a vytvára úzke hrdlo. Potok Paríž je pravostranný prítok Hrona pred jeho ústím do Dunaja.

Najvýznamnejšou skupinou živočíchov, ktoré sú aj hlavným predmetom ochrany Parížskych močiarov, sú však vtáky. Dodnes tu bolo zaznamenaných až 171 druhov, z ktorých 67 tu hniezdi. CHVÚ je charakteristické porastami trstiny (Phragmites australis), ktorá tu vytvára rozsiahly súvislý vegetačný pokryv a zaraďuje tak Parížske močiare medzi najväčšie biotopy trstín na Slovensku. S charakterom územia súvisí aj rad problémov spočívajúci v postupnom zarastaní a zazemňovaní územia zapríčineného reguláciou potoka Paríž, zmenou vodného režimu a hospodárenia v území.

Parížske močiare boli identifikované a  vyhlásené za chránené vtáčie územie pre zabezpečenie priaznivého stavu a ochrany nasledovných druhov vtákov:

Chriašť malý (Porzana parva)

Trsteniarik tamariškový (Acrocephalus melanopogon)

Kačica chrapačka (Anas querquedula)

Včelárik zlatý (Merops apiaster)

Bučiačik močiarny (Ixobrychus minutus)

Kaňa močiarna (Circus aeruginosus)

Hus divá (Anser anser)

 Parížske močiare patria k územiam s najvyššou koncentráciou hniezdiacich druhov močiarnych vtákov v odhadovanom počte 1000 až 1500 párov.Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.

 




Národná prírodná rezervácia Leliansky les

Severná časť Kováčovských kopcov je chránené územie od roku 1966.  Nachádza sa v katastri obce Lelá a Chľaba v lesnom komplexe Burda. Nachádzame tu lesné spoločenstvá dubové a dubovo – bukového stupňa, dôležitý doklad výskytu buka v skupine lesných typov bukových dúbrav v najnižšej polohe nášho štátu a najteplejších území.

Lesné porasty so zachovalou drevinnou skladbou poskytujú možnosť štúdia vývoja lesov v Podunajskej nížine. Väčšinu územia tejto lokality pokrývajú zmiešané pôvodné dreviny, zvyšky pôvodných lesov a preto sú predmetom ochrany.Výmera chráneného územia je 1 987 400 m2.

 




Kamenínske slaniská

Lokalita Kamenínske slaniská sa rozpre­stiera medzi obcami Kamenný Most a Kame­nín. Vyznačuje sa veľmi slanou pôdou a na ňu viazanými vzácnymi druhmi rastlín a živo­číchov. Kamenínske slaniská sú jedinečné nielen u nás, ale aj v rámci celej Európy. Od roku 2004 sú preto zaradené do európ­skej sústavy chránených území Natura 2000 pod názvom Územie európskeho významu Kamenínske slaniská s rozlohou 119,44 ha.

Lokalita zahŕňa dve maloplošné chránené územia – Národnú prírodnú rezerváciu Kamenínske slanisko (chránená už od roku 1953, katastrálne územie Kamenín) a Prírodnú rezerváciu Čistiny (od roku 2001, katastrálne územie Kamenín a Kamenný Most). Pre NPR Kamenínske slanisko a PR Čistiny platí 4. stupeň ochrany, pre celé Územie európskeho významu Kamenínske slaniská platí zatiaľ 3. stupeň ochrany, kým nebude celé územie prekategorizované.

Kamenínske slaniská predstavujú najrozsiahlejšiu plochu slaniskových lúk s výskytom vzácnych slanomil­ných druhov na Slovensku. Z európskeho hľadiska je významný biotop 1340*, ktorý sa nazýva vnútrozem­ské slaniská a slané lúky a patrí medzi prioritné biotopy EÚ.

O dôležitosti lokality svedčí aj fakt, že 74 druhov vyšších rastlín zaznamenaných v lokalite je zahrnutých do Čer­veného zoznamu ohrozených rastlín Slovenska. Pre sla­niská je typická veľká priestorová rozmanitosť obsahu solí v pôde, ktorý sa môže meniť na vzdialenosti desiatok cen­timetrov. To sa prejavuje pestrou mozaikou rastlinných druhov.

V rámci Slovenska sa Kamenínske slaniská môžu pýšiť hojným výskytom limonky Gme­linovej Limonium gmelinii, ktorá sem zasa­huje zo slaných stepí Maďarska. Je to panón­sky endemit, čiže jeho výskyt je viazaný iba na oblasť Panónie.

K najvzácnejším typom vegetácie patria tzv. slané oká. Sú to miesta s extrémne slanou pôdou a riedkym porastom rastlín. V suchom lete sa tvoria v pôde hlboké puk­liny. Dnes sa tu už len veľmi vzácne vysky­tuje kriticky ohrozený druh gáfrovka ročná Camphorosma annua. Takmer 75 % lokalít na Slovensku, na ktorých bol druh zaznamenaný ešte v 70-tych rokov minulého storočia, bolo zničených.

Typickým predstaviteľom slaných stepí v Panónskej nížine je palina slanomilná Artemisia santonicum, ktorá obľubuje na jar zaplavené a v lete vysychajúce miesta. Na Slovensku je ohrozeným a chráneným druhom a ak sa nezmení súčasná situácia, ocitne sa na pokraji vyhynutia. Aj ďalší slaniskový druh skorocel prímor­ský Plantago maritima je na zoznamoch ohrozených a chránených druhov Slovenska.

Na miestach s relatívne nižším obsahom solí je už vegetácia hustejšia. Typické sú trávy steblovec odstá­vajúci Puccinellia distans a kostrava paovčia Festuca pseudovina. V čase kvitnutia je nápadným druhom kosatec pochybný Iris spuria. Nie je to typický slano­milný druh, rastie zväčša na aluviálnych lúkach, ale aj na mierne zasolených miestach.

Ekologické podmienky slanísk vyhovujú mnohým dru­hom živočíchov. Z bezstavovcov je to napríklad na slaniskách typický koník štíhly Aiolopus thalassinus, vlhkomilné druhy, ako je napr. kobylka krátkokrídla Conocephalus dorsalis, koníček Bolivarov Tetrix boli­vari, teplomilné druhy, napr. svrček stepný Melanogryl­lus desertus či koník hrubohlavý Euchorthippus declivus.

Z chrobákov je vysokej koncentrácii solí prispôsobený napr. ohrozený druh Dyschirius salinus. Spomedzi zástupcov motýľov je významný výskyt obaľovača kosého Cochylimorpha obliquana, ktorý sa považuje za indi­kačný druh slanísk. Jeho húsenice sa živia stonkami hostiteľskej rastliny, ktorou je palina slanomilná.

Kamenínske slaniská sú domovom aj mnohých druhov stavovcov európskeho významu, ako kunka červenobruchá Bombina bom­bina, jašterica krátkohlavá Lacerta agilis, chrček poľný Cricetus crice­tus, v lete tu loví kaňa močiarna Circus aeruginosus a v zime kaňa sivá Circus cyaneus.

Typickým lúčnym hniezdičom na území je trasochvost žltý Motacilla flava a pŕhľaviar čiernohlavý Saxicola torquata. Hniezdo na zemi môže patriť vzácnej ľabtuške poľnej Anthus campestris. V tŕnitých kríkoch na okraji lokality môžeme nájsť hniezda strakoša obyčajného Lanius collu­rio a penice jarabej Sylvia nisoria. Nápadným sfarbením zaujme dudok chochlatý Upupa epops a vlha obyčajná Oriolus oriolus. Z poľovných druhov zveri je typický výskyt srnca lesného Capreolus capreolus, zajaca poľného Lepus europaeus a bažanta obyčajného Phasianus colchicus.




Národná prírodná rezervácia Čenkovská step

Významná lokalita stepných spoločenstiev psamofytných rastlín a teplomilného hmyzu s najsevernejším európskym a jediným slovenským výskytom chvojníka dvojklasého (Ephedra distachya). Lokalita je reliktom pleistocénnych stepí z obdobia sprašových fáz.  Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.

Chránené územie od roku 1951 sa nachádza v katastri obce Mužla v Čenkovskom lesnom komplexe. Predstavuje zvyšok pôvodnej stepi na viatych pieskoch s výskytom mnohých druhov flóry a fauny. Medzi najvýznamnejšie rastlinné druhy patrí chvojník dvojklasý (Ephedra distachva), kosatec piesočný (Iris arenaria), kavyľ Ivanov (Stipa Joannis), klinček neskorý (Dianthus serotimus), ľan rakúsky (Linum austriacum), alkana farbiarska (Alkana tinctoria) a vstavač vojenský (Orchis militaris). Sú tu zakázané akékoľvek ľudské zásahy, ktoré by mohli zmeniť prírodné podmienky.Výmera chráneného územia je 35 700 m2.

 




Národná prírodná rezervácia Čenkovská lesostep

NPR je vyhlásená na ochranu teplomilných spoločenstiev piesočnatých biotopov Podunajskej nížiny s chránenými a ohrozenými druhmi rastlín (škumpy vlasatej, kosatca piesočnatého, chvojníka dvojklasého, gypsomilky zväzkovitej piesočnej a i.) a živočíchov. Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.

Chránené územie od roku 1965 a nachádza sa v katastri obce Mužla. Zachovalo sa tu pôvodné spoločenstvo panónskej piesočnej lesostepi mimoriadnej vedeckej hodnoty. Pre toto územie je charakteristické topoľovo - borievkové spoločenstvo (Junipero-populetum). Rastie tu borievka obyčajná (Juniperus communis), hloh jednosemenný (Crataegus monogyna), vtáčí zob obyčajný (Ligustrum vulgare), dráč obyčajný (Berbiris vulgaris), topoľ biely (Populus alba) a topoľ sivý (Populus canescens). V bylinnom podraste prevažujú trávy ako lipnica lúčna (Poapratensis angustifolia), smlz kroviskový (Calamagrostis epigeios), kostrava žliabkatá (Festuca sulcata) a mrvica lesná (Brachypodium silvaticum). V oblasti sú akékoľvek formy ľudských zásahov zakázané. Výmera chráneného územia je 796 000 m2





Pohorie Burda, Národná prírodná rezervácia Burdov 

Pohorie Burda je plošne najmenší geomorfologický celok na Slovensku. Nachádza sa na juhozápadnom Slovensku, na hraniciach s Maďarskom. Na našom území hraničí s Podunajskou pahorkatinou na západe (podcelok Ipeľská pahorkatina). Južnú hranicu tvorí koryto Dunaja, ktorý sa prerezáva cez Vyšehradskú bránu a oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Pilis, východnú hranicu tvorí koryto rieky Ipeľ, ktorý oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Börzsöny. Severozápadnú časť pohoria ohraničuje Bajtavská brána, ktorá delí Burdu od Ipeľskej pahorkatiny, časti Zalabský chrbát. Maximálna dĺžka pohoria je 7,5 km, maximálna šírka len 3,5 km. Najvyšším vrchom pohoria je Burdov (387,7 m n. m.) v centrálnej časti. Relatívne výškové rozdiely dosahujú 180 až 310 m.

Burda je sopečným pohorím, zaraďovaným k neogénnym vulkanitom. Vulkanická činnosť sa odohrávala vo vodnom prostredí, pričom centrá vulkanizmu sa nachádzali v susedných pohoriach Börzsöny a Pilis. Geologické podložie je tvorené andezitovými pyroklastikami (vulkanické brekcie, zlepence a pieskovce) zo skupiny neogénnych až kvartérnych vulkanitov, miestami je prekryté sprašmi. Na území vystupujú na povrch tri výraznejšie extruzívne dómy (lávové kopy). Juhovýchodná časť, pri sútoku Dunaja s Ipľom, je tvorená ílovcami, pieskami, pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia spodného miocénu.

Pohorie Burda je stredohorský krajinný celok. Vyznačuje sa plošinatými chrbtami rozrytými dolinami (najďalej do vnútra pohoria zasahuje Veľká dolina). Výsledkom mrazového zvetrávania v kvartéri sú strmé skalné steny (najmä na južných svahoch pohoria), kužeľovité formy a rozsadliny, na úpätí ktorých sa nahromadili kamenné moria a iné sutinové polohy zvetralín. Po okrajoch pohoria ležia krátke výmoľové doliny a rokle vyerodované periodickými vodnými tokmi.

Z hydrografického hľadiska je oblasť významná odstredivosťou vodných tokov, sieť vodných tokov je kvôli priepustnosti horninového podložia pomerne krátka. Ide o dva krátke prítoky Bajtavského potoka v severozápadnej časti, krátky vodný tok na juhu, v oblasti osady Kováčov a najdlhší potok Dona (dlhý cca 3,5 km).

 

V stredohorskej oblasti sú prevažujúcim typom prirodzených lesov suchomilné dubiny tvorené dubom cerovým a dubom zimným. Iné biotopy ich vystriedajú len na strmých skalných stenách a chladných severných úbočiach. Dubovo-cerové lesy viazané na hnedé pôdy prechádzajú na teplých južných svahoch do teplomilných dubín, na erodovaných plochách do kyslomilných dubín. Presvetlené dubiny majú dobre vyvinutú krovinnú a bylinnú etáž; biodiverzita tých prirodzene zachovalých je pozoruhodná. Okrem druhov bežne sa vyskytujúcich v dubinách regiónu a celkovo v strednej Európe tu žijú aj biogeograficky zaujímavé prvky, ako napr. prilbica jedhojová (Aconitum anthora), kamzičník podlhovastolistý (Doronicum hungaricum) alebo vika riedkokvetá (Vicia sparsiflora). Bylinožravé článkonožce sú v dubovo-cerových lesoch vyslovene bohato zastúpené. Chrobáky, zvlášť ich larválne štádiá, v hojných počtoch obývajú kmene a korene starých a chorých stromov. Motýle sú významné najmä ako konzumenti listov stromov. Najtypickejšími predátormi žijúcimi na povrchu sú strehúne a bystrušky, z posledne menovaných sú časté najmä húseničiar pižmový (Calosoma sycophanta) a húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor). Na priľahlých okrajoch lesov a xerotermných trávnych biotopoch nad Chľabou sa vyskytujú raritné druhy, napr. kobylka teplomilná (Pterolepis germanica)a koník mediteránny (Pezotettix giornae), bežne napr. kobylka krovinová (Phaneroptera falcata) a koník ružovokrídly (Calliptamus italicus). Avifauna dubín je pestrá. Priestorová štruktúra tohto biotopu vyhovuje tak malým druhom hniezdiacim na zemi alebo v krovinnej etáži, ako aj väčším druhom hniezdiacim v korunách alebo dutinách stromov.

Na území pohoria sa nachádzajú dve národné prírodné rezervácie: Kováčovské kopce - juh a Kováčovské kopce - sever. Kováčovské kopce - juh (predtým Burdov) – NPR vyhlásená v roku 1966 na výmere 364,14 ha. Súčasťou je andezitová pahorkatina s najbohatšou teplomilnou biocenózou na Slovensku. Teplomilné dúbravové lesy sa striedajú s lesostepou a enklávami skalnej stepi. Rastie tu mnoho vzácnych rastlinných druhov panónskej flóry, ktoré sa vyskytujú iba tu, resp. tu majú severnú hranicu rozšírenia na našom území - napr. ibiš turínsky (Althaea taurinensis). Rovnako vzácne je aj xerotermné živočíšne spoločenstvo. Zachovali sa zaujímavé bralnaté útvary, skalné steny, veže, okno. Kováčovské kopce - sever (predtým Leliansky les) – NPR vyhlásená v roku 1966 na ploche 198,74 ha. Chránená je severná časť pohoria. Andezitové podložie je prekryté sprašovými nánosmi rôznej mocnosti, na svahoch a dnách úžľabín sú mohutné sprašové pokrovy. Predstavuje dôležitý doklad výskytu buka v skupine lesných typov bukových dúbrav v najnižších polohách štátu.

Územím pohoria vedú tri značené turistické trasy. Červená značka sa z obce Kamenica nad Hronom ťahá južnými svahmi NPR Kováčovské kopce-juh k železničnej zastávke Kováčov. Najdlhší, modrým značený chodník vychádza z osady Kováčov, vedie okrajom obce Chľaba cez Veľkú dolinu a popod Kráľovu horu (373,5 m n. m.), napokon sa pripája k červenej značke. Žltý turistický chodník je krátkou spojkou od železničnej zastávky Kováčov do rekreačnej osady Kováčov. Možnosti ubytovania poskytuje rekreačné stredisko Kováčov a podnikové chaty v oblasti železničnej stanice Kamenica nad Hronom. Jedinou chatou vo vnútri pohoria je chata Ipeľ, prístupná po asfaltovej ceste z obce Bajtava.




22.09.2015

Regionálne jedinečnosti

Regionálna rozvojová agentúra Južný región zo Štúrova spracováva databázu o regionálnych jedinečnostiach z obcí okresu Nové Zámky.

Regionálne jedinečnosti (hmotné a nehmotné) sú definované ako všetky duševné, materiálne, prírodné, spoločenské hodnoty a produkty, ktoré vznikli v súvislosti s nejakou tvorivou činnosťou, výrobou, tradíciami, vedomosťami, v súvislosti s regiónom alebo jeho živou prírodou, ktoré sú z regionálneho hľadiska rozhodujúce a významné, obyvateľstvom určitého regiónu považované za typické a všeobecne známe,  a ktoré významne prispievajú k šíreniu dobrého mena regiónu, vytvoreniu a posilneniu regionálnej identity.

Užšia špecifikácia podľa jednotlivých oblastí je nasledovná:

- kultúrne dedičstvo: predovšetkým literatúra, veda, ľudové remeslá a ručné práce, etnografia, kinematografia, remeslá a umenie, tanec a hudba, hodnoty chránených nehnuteľností, predovšetkým mimoriadne hodnotné pamiatky a archeologické náleziská, územia svetového dedičstva; významné osobnosti z oblasti kultúry;

- prírodné a budované (umelé) prostredie človeka: predovšetkým prirodzené fyzické a biologické výtvory alebo skupiny výtvorov, geologické a geomorfologické útvary, prírodné oblasti, prírodné územia, komunity a ekologické systémy; produkty potrebné na zabezpečenie trvalej udržateľnosti prostredia človeka; alebo budovaná (umelá), resp. ohraničená časť prostredia, ktorá je výsledkom vedomej staviteľskej činnosti, ktorá slúži v prvom rade na zabezpečenie podmienok spoločenskej, resp. individuálnej činnosti alebo fungovania;

- pôdohospodárstvo, poľnohospodárstvo, potravinárstvo: vrátane lesníctva, rybolovu, poľovníctva a veterinárstva – predovšetkým poľnohospodárske produkty a potraviny, vinárstvo, živočíšne a rastlinné druhy;

- priemyselné a technické riešenia: vrátane remesiel – predovšetkým jednotlivé technológie a technika, výroba zariadení, strojov a prístrojov, osobná preprava a preprava tovaru realizovaná prostredníctvom technických nástrojov;

- turizmus a gastronómia, resp. kulinárska kultúra: predovšetkým zaujímavosti, služby, produkty cestovného ruchu typické pre daný región, resp. v medzinárodnom meradle jedinečné jedlá a nápoje, postupy prípravy  a podávania jedál a nápojov;

- zdravie a životný štýl, šport: predovšetkým vedecké a ľudové liečiteľstvo a ich preventívne opatrenia,  liečivé rastliny, liečivé prípravky; minerálne vody a kúpeľná kultúra; organizované alebo neorganizované voľno-časové činnosti; súťažný šport alebo činnosti vykonávané v oblasti duševného (mentálneho) športu, ako aj významné osobnosti z oblasti športu, so zreteľom na ich športové životné a vrcholové výkony.

Žiadame Vážených občanov, že ak majú vo svojej obci jedinečnosť, ktorá spadá do niektorej z uvedených oblastí  a chcú aby bola zaradená do pripravovanej databázy, aby nám to oznámili na niektorej z našich dostupností: osobne na adrese  Sv. Štefana 79, 943 01  Štúrovo; telefonicky 036 752 3051; emailom info@rra-juznyregion.sk.

Informácie o každej jedinečnosti budú spracované do návrhového listu a následne umiestnené na webovej stránke agentúry (www.rra-juznyregion.sk). Budú taktiež zaslané na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, kde budú ďalej spracovávané.

Prezentáciou Vašich jedinečností prispejete k ich propagácii a tým aj k zviditeľneniu Vašej obce. 

Download









SPACE