Vadaš Thermal Resort v Štúrove
Geotermálny výskum močiarov VADAŠ za mestom začal
v roku 1971 a trval do roku 1973.
Rekreačný
komplex Vadaš Thermal je názov zábavného areálu, ktorý sa vybudoval počas 30
rokov okolo termálneho kúpaliska v Štúrove. 30 ročná história priniesla nemalé
zmeny, ktorých počet prirástol najmä za posledných 10 rokov. S rokom 1973 je
spojená realizácia prvých geologických vrtov. Výstavba termálneho kúpaliska sa začala v
roku 1976 a o dva roky neskôr už odovzdali prvé bazény. Kúpalisko sa
postupne rozširovalo o bufety, ubytovanie v bungalovoch, od roku
1983 aj o ubytovanie hotelového typu. Vznikli parkovacie a iné spevnené plochy, informačná kancelária so zmenárenskou službou.
Po
viacročnej stagnácii nastal novodobý rozvoj kúpaliska v roku 1999, kedy bola
odovzdaná krytá plaváreň s
25 m dlhým plaveckým bazénom a menším bazénom pre deti.
V roku
2001 sa odstránili staré neestetické bufety a v sezóne 2002 vítalo kúpalisko
svojich návštevníkov novými radmi bufetov so 600 miestami na sedenie. V tom
istom roku sa postavil aj nový sedací
bazén s perličkovou masážou.
Rok 2003 priniesol významný krok. V júni sa dokončila výstavba trojhviezdičkového hotela Thermal*** s 47 izbami a
reštauráciou (investícia 60 mil. Sk). Hotel je odvtedy v prevádzke celý rok a
poskytuje kvalitné ubytovanie. Položili sa ním základy na rozšírenie sezóny a
celoročný rozvoj cestovného ruchu. Záujem o kúpalisko rástol a hotel bol už
prvé leto naplnený hosťami.
V roku
2004 sa postavil obrovský bazén
"Lagúna" s umelým vlnobitím s vodnou plochou 3800 m2.
Popri výstavbe tohto jedinečného bazéna sa zrekonštruoval aj detský bazén a postavili sa
ďalšie bufety a soc. zariadenia (v tomto roku bolo preinvestovaných 70 mil.
Sk). V júli 2004 padol rekord z predchádzajúceho roka, kedy sa v jednu horúcu
nedeľu predalo 11.700 vstupeniek.
Rok 2005 priniesol ďalší výrazný krok v rozvoji kúpaliska. K areálu bolo
pričlenených 10 ha z bývalých kasární, ktoré sa nachádzali v susedstve
kúpaliska. Vybudovali sa tu nové trojhviezdičkové rodinné apartmány Lux*** s celkovou kapacitou 120 lôžok a
vytvorila sa nová chatová osada pre 300 osôb. Pôvodné parkovisko pred kúpaliskom s
kapacitou 450 áut sa rozšíril na veľkosť pre 800 áut. Odovzdal sa nový vonkajší sedací bazén pri krytej plavárni
s celoročnou prevádzkou a tiež nové Bowling-centrum so štyrmi dráhami a rôznymi inými možnosťami
na zábavu.
V roku 2006 sa ku krytému komplexu pristavala fínska a parná sauna. Rekonštrukcia budovy krytej plavárni prebehla v roku
2008. Medzitým pribudli nové vodné
atrakcie v bazénoch Hviezda a detský. Areál bol vybavený kamerovým systémom na zlepšenie
bezpečnosti, a v roku 2009 aj turniketovo-závorovým
systémom. Pri bazéne Hviezda bola postavená nová rodinná šmýkačka, pri ihrisku
plážového volejbalu bolo vytvorené ihrisko
plážového futbalu a pri krytej plavárni zriadili prvú nudistickú pláž na slovenských
kúpaliskách.
V júli 2008 sme oslávili 30. výročie termálneho kúpaliska Vadaš. V rokoch
2009-2011 prebiehala revitalizácia
bazénového areálu: vymenila sa celková plocha medzi bazénmi, namiesto
prvého bazénu Delfín vyrástol nový zážitkový bazén Relax, opravila
sa cesta ku krytej plavárni a na bazénový areál, vybudovali sme nové sociálne zariadenia rozšírilo sa
aj detské ihrisko. V
roku 2011 sa namiesto starej pokladne postavila nová vstupná brána s
pokladňami a turniketovým systémom. 1. júna 2011 sa otvoril toboganový svet s piatimi toboganmi.
Termálna voda liečivo pôsobí predovšetkým na
choroby pohybového ústrojenstva a prispieva k regenerácii organizmu.
Teplota vody v bazénoch je od 27 do 32 stupňov.
Burián
László – Ladislav Burian
BURIÁN LÁSZLÓ (Burián
Ladislav), Mons., dekan, adresa: 943 04 Obid, narodený 19. 8. 1922
v Senci, ordinovaný 23. 6. 1946, 1946 - kaplán Krušovce, 1947 - výpomocný
duchovný Piešťany, 1948 - kaplán Piešťany, 1950 - kaplán Veľké Leváre, 1951 -
mimo pastorácie, 1951 - 1953 - väznený pre náboženskú angažovanosť, 1956 kaplán
Bratislava - sv. Martin, 1958 - administrátor Chľaba, 1959 - administrátor
Salka, 1974 - administrátor Bruty, 1976 – 1978 – administrátor Bíňa, 1984 - aj
k 18. 6. 2006 - administrátor Štúrovo, 1988 - administrátor Obid, 1999 – aj
k r. 2009 - farár Obid, 2004 - monsignor, od septembra roku 2011 pomocný farár
v Štúrove až do smrti 23. apríla 2014.
PRÍSLUŠNÝ K BRATISLAVSKO -
TRNAVSKEJ ARCIDIECÉZE
István Gyurcsó – maďarský básnik a novinár na Slovensku
Do roku 1949 pracoval ako
robotník, ale po úspechu jeho prvých veršov sa zaoberal len s literatúrou.
V rokoch 1952-1969 pracoval ako dramaturg a vedúci ľudovo-umeleckého
oddelenia Csemadoku. Po roku 1968 mu z politických dôvodov bolo zakázané
publikovať.
Jeho prvé verše boli publikované
v denníku Új Szó a literárnom mesačníku Fáklya. V cestovnom
denníku „A Hegyeken-völgyeken“ (V horách a v údoliach) zhromaždil
vlastné zážitky z viac ako 100 obcí. Je jedným z duchovných tvorcov a
organizátorom Jókaiho dní, bol spolupracovníkom Csemadoku.
Bol jeden z najvýznamnejších
básnikov maďarskej národnosti v Československu, ktorému vyšlo viac
básnických zbierok.
Je pochovaný
na miestnom cintoríne, obec na jeho počesť dala postaviť aj pamätnú sochu.
Štefan Anián Jedlik - fyzik,
matematik, priekopník elektrotechniky, vynálezca, pedagóg
Anián Jedlik sa narodil v Zemnom
v roku 1800. Nižšie triedy absolvoval vo vtedajšom Szémő v rokoch 1808 – 1810.
Tri roky gymnaziálneho štúdia absolvoval v Trnave, odtiaľ sa dostal do
Bratislavy, kde vyštudoval 4. až 6. ročník gymnázia. Rodičia chceli, aby si v
Trnave osvojil slovenský jazyk a v Bratislave jazyk nemecký. V roku 1831 Jedlik
nastúpil na katedru fyziky na Akadémii v Bratislave. Ďalším významným
pôsobiskom rodáka zo Zemného bola Uhorská kráľovská univerzita v Pešti.
Jedlik sa stal členom Maďarskej vedeckej akadémie, pričom bol zanieteným
bádateľom v oblasti fyziky. Bol predovšetkým vynikajúcim praktikom, menej
sa sústreďoval na teóriu.
Eviduje
sa 86 jeho objavov a vynálezov, čo svedčí o tom, že bol významným
prírodovedcom. Vytváral originálne a významné diela v nejednej oblastí vedy.
Jeho vedecká tvorba sa odzrkadlila aj v zahraničných časopisoch. V rokoch 1827
– 1830 zostavil elektrický motor, ktorého stojaca aj pohyblivá zložka sa
prvýkrát vo svete objavila ako elektromagnetická. O tomto svojom vynáleze
oficiálne prvýkrát prednášal v septembri 1856 vo Viedni na stretnutí nemeckých
prírodných bádateľov a lekárov. O dyname nevyšiel ani maďarsky, ani v inom
jazyku napísaný článok.
Jeho
generátor na viedenskej svetovej výstave v roku 1873 získal najvyššie ocenenie.
Na spomenutej svetovej prehliadke bol členom odbornej poroty aj Werner Siemens.
Jedlikovi mnohokrát vyčítali, že o svojich vynálezoch veľmi málo písal do
domácich a zahraničných časopisov, a tým sa jeho nápady často akoby stratili.
Toto je však iba čiastočne pravdivé tvrdenie. Jedlik totiž so svojimi kolegami
– vedcami prevádzkoval továreň i dielňu. Výrobou optickej mreže sa zaoberal
tridsať rokov a tieto výrobky predával v Paríži. V rokoch 1842 až 1852 na
základe vlastného výrobného postupu v Győri s bratrancom Alajosom Szabóom
prevádzkoval sódovkáreň.
Štefan
Anián Jedlik zomrel 13. decembra 1895 vo veku 95 rokov.
Ocenenia:
1873 na svetovej výstave vo Viedni vyznamenaný medailou za pokrok (na
návrh W. Siemensa)
Pôsobenie:
1817 vstup do benediktínskeho
rádu
1821 - 1829 profesor prírodopisu na lýceu, Győr
1825 vysvätený za kňaza
1829 - 1840 profesor na Kráľovskej akadémii, Bratislava
1840 - 1878 profesor fyziky na univerzite, Pešť
1848 - 1849 dekan filozofickej fakulty, Pešť
1858 riadny člen Uhorskej akadémie vied
1863 - 1864 rektor univerzity, Pešť
1873 čestný člen Uhorskej akadémie vied
Vynálezy,
patenty, zlepšovacie návrhy:
1828 - 1829 zostrojil pohyblivý magnet - elektromotor
1830 patent zariadenia na výrobu sódovej vody
1840 zostrojil prototyp magnetického čapu, ktorý sa stal neskôr
základnou súčiastkou elektrického rušňa súčasť elektrického rušňa
1859 - 1861 typ unipolárneho dynama – najvýznamnejší vynález
1866 skonštruoval unikátny prístroj na rezanie veľmi jemných optických
mriežok, z viacerých leydenských fliaš, tzv. rúrkový zberač blesku; nový typ
kondenzátora a iné
Autorské práce:
1845 Tentamen publicum a physica quod in regia universitate Hung. E
praelectionibus ... (učebnica)
1850 Sulyos testek természettana
Príležitostná známka:
11. 1. 2000 vydalo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR
príležitostnú poštovú známku z emisného radu Osobnosti - Štefan Anián Jedlík v
nominálnej hodnote 5 Sk. Je na nej zobrazené faximile podpisu, elektromotor (1929)
a unipolárny induktor (1861).
Jarmok Šimona a Júdu v Štúrove
Každoročne v októbri sa
v Štúrove koná jarmok Šimona a Júdu, ktorý trvá tri dni. V roku 2015 to
bude už 469. jarmok. Je jedným z najstarších jarmokov na Slovensku.V
Parkane sa kedysi konali štyri jarmoky: na Juraja, na Bartolomeja, na Šimona a
Júdu a na Luciu. Prvý deň bol
trh všeobecný a druhý dobytčí.Hoci
darovacia listina jarmokov čas jarmokov presne vymedzovala, najdlhšie trvali
jarmoky Šimona a Júdu. Na ostatné sa časom aj zabudlo. Na konci päťdesiatych
rokov boli pokusy o obnovenie ostatných jarmokov, ale pretože nebol o ne
dostatočný záujem, neuskutočňujú sa.
Štúrovský jarmok - je najväčším jarmokom v novodobej histórii
Podunajska. Tradičného podujatia sa zúčastňujú obchodníci, zabávači i
návštevníci z oboch brehov Dunaja. Na pešej zóne ponúkajú svoj tovar (prútené
košíky, hračky z dreva, bižutéria, šaty, víno, med, medovina, medovníky,
mliečne výrobky…) remeselníci. Na Hlavnej ulici sa v stánkoch predáva rôzny
spotrebný tovar (rôzne náradie, nábytok, obuv, ošatenie,…) K tradičnému jarmoku
neodmyslitelne patria aj jedlá a nápoje (burčiak, klobása, pečené gaštany a
mnoho iných dobrôt). A samozrejme, že tu nechýbajú ani kolotoče a iné zábavné
atrakcie.
Strekovský festival
kalkýša
Strekovský festival kalkýša má už 12 ročnú históriu. Každým rokom je
čoraz populárnejší a navštevuje ho stále viac záujemcov. Záujemcovia sa na
festivale môžu dozvedieť všetko o príprave tejto pôstnej pochúťky. Strekovský festival
kalkýša si stanovil poslanie oživiť a udržiavať tradíciu tohto vzácneho
pokrmu a to sa mu aj veľmi úspešne darí. V rámci tohto podujatia
prebieha aj súťaž kalkýšov, kde je možné získať putovný pohár Zlatý kalkýš
a iné ocenenia. Prebieha ochutnávka kalkýšov, ich benefičný predaj
a iné rôzne sprievodné podujatia.
Kalkýš (keltýš,kelkýš)
pochádza z Požitavia. Je to sladké
kašovité jedlo zo šťavy naklíčených obilovín (raž, pšenica). Vytvára sa pridaním vody a múky k
naklíčeným zrnám a následným pečením. Tradične sa konzumoval v predveľkonočnom pôstnom
období, kedy si ľudia po dlhej zime potrebovali doplniť vitamíny.
Týmto jedlom ich
získali priamo z prírody. Keltýš je jedlo známe na celom území Maďarska aj
medzi Sikulskými Maďarmi v Rumunsku. Jeho najčastejší názov na Žitnom
Ostrove je kőttés. Výraz je odvodený od slova klíčky, klíčiť, liahnuť sa.
Ide
o veľmi dávne, typicky pôstne jedlo, ktoré je náročné na prípravu a preto
postupne upadalo do zabudnutia. Objavuje sa už v písomnostiach z neskorého
stredoveku. Postupom času bolo degradované na jedlo chudobných, ale objavovalo
sa aj na stoloch šľachtických a panovníckych dvorov.
Zhotovenie kalkýša si vyžaduje veľa trpezlivosti. Odmenou je však zdravá
maškrta bohatá na vitamín E, B1, B2, B6 a prírodný cukor. Toto jedlo
pripravené z klíčenej pšenice alebo raže obsahuje aj minerálne látky a stopové prvky,
ktoré sú potrebné pre ľudský organizmus.
Termálne kúpalisko Podhájska
Prvý vrt v obci Podhájska sa
realizoval v roku 1973 pracovníkmi naftových dolov z Gbelov. V tomto roku bol navŕtaný geotermálny prameň silne mineralizovanej
vody v hĺbke 1900 m. Voda má pri ústí teplotu 80 °C a výdatnosť 50 litrov za
sekundu.
Na prvý pohľad neuveriteľné, ale je to tak.
Slovensko má more. Jeho voda je totiž unikátom porovnateľným s vodou Mŕtveho
mora. Pochádza ešte z treťohorného žriedla. V jeho spodných vrstvách našli zuby
rýb, peľové zrnká a ďalší vtedajší biologický materiál. Podložie žriedla patrí
do relatívne mladej tektonickej oblasti, aktívnej ešte v minulom storočí. Vďaka
nemu sa voda ohrieva na teplotu približne 80 °C vystupuje na zemský povrch.
Voda geotermálneho prameňa obsahuje: lítium, sodík,
draslík, amonium, horčík, vápnik, železo, mangán, hliník, fluór, chloridy,
bromidy, jodidy, dusičnany, sírany, bikarbonáty, fosforečnany, kyselinu
kremičitú, kyselinu boritú, sírovodík.
Uvedené okolnosti prispeli k tomu, že v
nasledujúcich mesiacoch miestne obyvateľstvo vybudovalo brigádnickym spôsobom v
lokalite vrtu bazén z cestných panelov o rozmeroch 35 x 15 x 1,2 m a malý bazén
s rozmermi 8 x 8,5 x 0,9 m.
V roku 1974 boli v okolí bazénov vybudované
sociálne zariadenia, sprchy a šatne. Postupne boli vybudované ďalšie bazény,
bufety, reštaurácia Termál a hotel Borinka nevyhnutné pre pobyt návštevníkov v
areáli termálneho kúpaliska.
Rozvoj termálneho kúpaliska sa zaznamenáva od
prechodu vlastníctva na obec v roku 1991. Postupne sa začalo s rekoštrukciou
hotela Borinka. V roku 1998 bol vybudovaný hlavný vchod do termálneho
kúpaliska, prezliekáne, autokemping a urobila sa oprava bazénov.
K spracovaniu projektu rekondično - relaxačného
centra sa pristúpilo v roku 1999. S jeho výstavbou sa začalo v roku 2000 a za
18 mesiacov bola stavba ukončená.
V roku 2003 sa vykonala kompletná rekonštrukcia
vrtu a zimného bazénu. V tomto roku sa vybudoval i vírivý bazén s hydromasážou
a perličkou. Koncom tohto roku sa začali projektové práce na komplexnej
urbanistickej štúdii rozvoja termálneho kúpaliska v súlade územným plánom.
Tento projekt zahŕňa rozšírenie atraktívnych služieb v oblasti bazénov a
komplexnej zmeny poskytovaných gastronomických služieb v rámci vybudovania
nového gastrocentra s tým cieľom, aby stravovacie služby boli poskytované
návštevníkom i po uzavretí termálneho kúpaliska.
Za tie desiatky rokov,
počas ktorých voda z geotermálneho prameňa Podhájska vyviera, pomohla zlepšiť
zdravotný stav obrovskému množstvu ľudí s ochoreniami pohybového ústrojenstva, prospela pacientom s kožnými
ekzémami, ale aj
tým, ktorých trápia problémy s dýchacími cestami, alebo dokonca choroby
zažívacieho traktu.
Poľovnícky kaštieľ Palárikovo
Je to účelové zariadenie najmä pre náročnú poľovnícku
klientelu. Na mieste, kde sa v súčasnosti kaštieľ nachádza bolo pôvodne sídlo
Mederského domínia a grófov Kounicov, od ktorých ho, presnejšie jeho zvyšky,
kúpil gróf Alexander Károlyi. Jeho vnuk Anton tu pravdepodobne od leta 1765
inicioval rozsiahlu stavebnú činnosť.
V 19. storočí v nej pokračoval Ľudovít I. Károlyi, ktorý
založil na mederskom panstve vzorový poľnohospodársky veľkostatok a známu
bažantnicu. Vybudoval nové hospodárske budovy a panstvo zveľadil. Súčasnú
podobu dala kaštieľu prestavba v roku 1866, ktorú realizoval jeho syn Ľudovít
II. Alois Károlyi podľa návrhov Henricha Kocha. Pravdepodobne vtedy bola
nadstavaná na centrálny rizalit pavilónová nadstavba a pristavaná veľkolepá
poľovnícka jedáleň s dnes už nejestvujúcim skleníkom v neoklasicistickom štýle.
Počas druhej svetovej vojny nemecká armáda zriadila v priestoroch kaštieľa
poľnú nemocnicu, ktorú vystriedalo počas oslobodzovacích bojov vojenské
veliteľstvo sovietskej armády.
Po vojne a odchode Károlyiovcov tu pôsobila poľnohospodárska
škola a neskôr kaštieľ slúžil ako účelové zariadenie československej vlády. V
osemdesiatych rokoch 20. storočia kaštieľ prevzalo ministerstvo
pôdohospodárstva a neskôr Západoslovenské štátne lesy, OZ Palárikovo. Podrobiť
zásadnej prestavbe, ktorá trvala do roku 2002. Dnes naďalej, spolu s anglickým
parkom vôkol, víta svojich návštevníkov, ktorí hľadajú oddych i vzrušujúci
zážitok v lesoch južného Slovenska.
Táto národná kultúrna pamiatka sa
nachádza v blízkosti 3000 hektárovej bažantnice, ktorá je známa v celej
strednej Európe. Poskytuje ubytovanie v 10 dvojlôžkových izbách
a v 12 dvojlôžkových apartmánoch zariadených historickým nábytkom.
V objekte sa nachádza jedáleň, spoločenské miestnosti, oddychová
miestnosť, masážna miestnosť, fitnes, perličkový bazén a sauna.
Mužlianske vinohrady
Vinohrady sa
rozprestierajú na Belianskych kopcoch, ktoré patria do Pohronskej pahorkatiny.
Južné svahy sú priam až ideálne otočené smerom na juh, k Dunaju. Najvyšším
bodom je 250,9 m - Nagyhegy ("Veľký vrch", oficiálne Starý vrch za
lesom). Z vrchov sa otvára prekrásny výhľad na vrchy a pohoria: Gerecse,
Börzsöny, Pilis, Visegrádské a Dobogókő. Ak je dobré počasie a vzduch je čistý
dá sa dovidieť až na Štiavnické vrchy, alebo Komárňanské komíny. Toto územie má
vo vlastníctve 5 dedín: Gbelce, Šarkan, Ľubá, Belá (pomenované podľa nej),
Mužla, Kamenín a Nána. Severné svahy východnej časti zakrývajú dubové lesy. Pri
kopcoch nájdeme 7 prírodných rezervácií na rozlohe 340 ha s veľmi vzácnou
faunou a flórou.
Klimatologicky je to
najteplejšia oblasť Slovenska, kde počet hodín slnečného svitu je najvyšší. Geologicky
je charakterizovaná hlinitou pôdou, ktorú charakterizuje vysoký obsah vápenca.
Na južných svahoch dozrejú aj tie odrody, ktoré dozrievajú až v novembri o čom
svedčí aj ich vysoká cukornatosť. Neskorý zber tu práve preto nie je
zriedkavosťou.
Mužlianske vinohrady patria do Južnoslovenskej vinohradníckej oblasti a
do Štúrovského vinohradníckeho rajónu. Južné svahy plné panónskej usadeniny, s množstvom
pivničiek s trstinovou strechou, ktoré sú staršie ako 150 rokov, vytvárajú
neuveriteľnú panorámu. Je tu postavených viac ako 300 rozličných pivníc. V súčasnosti je táto oblasť chránená
kamerovým systémom. V minulosti chodilo po svahu päť strážcov, ktorý mali
aj zbraň. Bývali na vinici a boli za svoju prácu platený. Na znak toho, že
skontrolovali pivnicu, zapichli do rúčky na dverách vetvičku a tak majiteľ
vedel, že tam boli.
Typické pre túto oblasť boli pivnice z blata s trstinovou
strechou a masívnymi drevenými vchodovými dverami. Oproti vstupu bol
zostup do pivnice z vysokým dreveným zábradlím, ktoré zabránilo tomu, aby
tadiaľ idúci náhodou nespadli do pivnice. Strop má iba izbička vytvorená
v zadnej časti domčeka. Do úložného priestoru nad izbičkou sa dalo dostať
po rebríku. Na izbičke bolo aj okno.
Krásu mužlianskych vinohradov zväčnili na svojich
obrazoch aj niektorý umelci – napr. János Lábik, Lajos Gróf.
Mužliansky
potok
Mužliansky potok je prírodná pamiatka na katastrálnom
území obce Mužla v juhovýchodnej časti okresu Nové Zámky. Rozkladá sa v Hronskej pahorkatine, v geomorfologickej časti Búčske terasy,
severozápadne od obce Mužla. Prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1990 a rozkladá sa na ploche 30,95 ha. Ochraňuje sa koryto
strednej časti toku rovnomenného potoka spoločne s dvomi ľavostrannými prítokmi
a priľahlými mokraďami a zamokrenými lúkami s roztrúsenou zeleňou. Ide o cenný
ekostabilizačný prvok v intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine. Pri
obci Mužla následne napája rovnomennú vodnú nádrž a za
obcou preteká močaristým územím na ľavom brehu.
Kováčovské
kopce – juh
Severovýchodne pri
obci sa tiahne pohorie Burda. V roku 1966 bola 364 ha časť pohoria vyhlásená za
prírodnú rezerváciu s názvom Kováčovské kopce – juh. Územie leží nad sútokom
Hrona a Dunaja a je nepochybne jeden z najvýraznejších
morfologických terénov južného Slovenska. Svojrázna drobnokresba tvarov na
prednej kulise je mimoriadnou ukážkou aj v porovnaní s ostatnými
chránenými územiami na vulkanitoch na Slovensku. Andezitová pahorkatina
s najbohatšou teplomilnou flórou na Slovensku. Teplomilné dúbravy sa
striedajú s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Množstvo
vzácnych botanických druhov tu má jediné nálezisko v republike
a najsevernejší výskyt v severnej Európe. Je tu vyhlásený 5. stupeň
ochrany.
Z chránených rastlín
sú najvzácnejšie:
- Kavyľ chlpatý
(Stipa dasyphilla)
- Kosatec nízky (Iris
Pumila)
- Poniklec veľkokvetý
(Pulsatilla vulgaris grandis)
- Zlatofúz južný
(Chrisopogon grillus)
- Hlaváčik jarný
(Adonis vernalis)
- Zimozeleň bylinná
(Vinca herbacea)
- Modruška pošvatá
(Limodorum abortivum)
- Hrachor panónsky
(Ladhyrus pannonicus)
- Jaseň mannový
(Fraxinus ornus)
- Čerešňa mahalebková
(Cerasus mahalab)
- Drieň obyčajný
(Cornus mas)
- Mechúrik stromovitý
(Colutea arborescens)
- Mandľa nízka
(Amygdalus nana)
Z chránených živočíchov sú najvzácnejšia Krátkonožka štíhla, ktorá je najviac rozšírená v severnej časti rezervácie. Je to najmenší plaz, ktorý veľmi zriedka dosiahne dĺžku 100 mm.
Žijú tu aj užovky,
jašterice zelenomodrého sfarbenia, rôzne druhy vtáctva a hmyzu a vzácne motýle.
Nachádza
sa tu aj turisticko-náučný chodník, po ktorom môžu milovníci prírody prejsť až
do Kováčova. Kováčovské kopce navštívi každoročne aj veľa zahraničných
turistov.
Kostol sv. Michala v Kamenici nad Hronom
Rímskokatolícky
kostol bol postavený v roku 1734 v barokovom štýle a vežu pristavali až v roku
1842. Sú v ňom dva bočné oltáre – panny Márie a sv. Anny. Tie sú tiež v
barokovom štýle a sú národnou kultúrnou pamiatkou. Kostol je zasvätený sv.
Michalovi. Podľa pápežského zoznamu desiatok mala obec už v 16. storočí svoj
kostol avšak pôvodné miesto je doteraz neznáme.
Iszomfalva –
„Dedinka kde sa pije“
Na svahu „Ördöngös“
nachádzajúca sa „Iszomfalva“ („Dedinka
kde sa pije“), je vlastne vinohradnícka oblasť obce Kamenín. Pivnice boli
vybudované už okolo roku 1800. V žiadnej z okolitých dedín sa
nenachádza toľko pivníc ako tu. Sú usporiadané na jednom mieste a ich
typickou formou tzv. „hajlok“ v tvare predĺženého obdĺžnika. Steny
boli z blata a strecha zo slamy a tým bolo zabezpečené vhodné
vetranie a teplota. Uskladňovalo sa tu náradie. Typickými druhmi hrozna boli:
biela a červená denka, kadarka a oportó.
Obyvatelia
obce tu po stáročia produkovali svoje vynikajúce vína, ktoré boli vychýrené
v celej Ostrihomskej župe. V tom období musel hospodár požiadať
o vydanie povolenia, ak chcel svoje víno predávať. Miestne predstavenstvo
preskúmalo kvalitu vína a až potom sa rozhodlo či povolenie vydá. V prípade,
že malo víno veľmi zlú kvalitu, predstavenstvo mohlo vydanie povolenia
odmietnuť. Povolenie malo zvyčajne platnosť niekoľko týždňov alebo mesiacov,
závisle na množstve vína. Dom, v ktorom sa predávalo víno, bol označený
z okna trčiacou tyčou, na ktorej bol upevnený zväzok hoblín.
Kurtaszoknyás
hatfalu – Šesť obcí s kratunkými sukňami – Ľudový kroj
Jedinečnosťou kroja,
ktorý sa nosil iba v obciach Kamenín, Bíňa, Kamenný Most, Bruty, Pavlová a
Sikenička je takzvaná „kurtaszoknya” (po slovensky „kratunká sukňa) a
charakteristické červené čižmy. Na krojoch týchto jednotlivých obcí sú iba
menšie odlišnosti. Muži nosili čižmy, nohavice so šnurovaním. V lete
košeľu z domáceho plátna a nazberkané gate, na hlave klobúčik. Košeľa
bola neskôr z jemnejšieho plátna. Kroj žien tvoria červené čižmičky
s hrkálkami, skladané, široké sukne, ktorých bolo na sviatky aj desať,
košeľa s volánikmi a so stužkami na rukáve. Na krku nosili náhrdelník
zo stužiek a viacradových strieborných perál, šatky a príležitostne
aj sviatočné šatky. V zime sa nosili kabáty s podšívkou, tzv. „vlčie
kabáty“.
Traduje
sa, že počas tureckej nadvlády sa ostrihomskému pašovi veľmi zapáčili tunajšie
dievčatá. Aby sa mohol kochať ich ženskými krásami, nariadil aby nosili krátke
sukne. Ženy však boli veľmi vynaliezavé a prekabátili pašu takým spôsobom, že
síce zostrihli sukne na nariadenú dĺžku, avšak pripevnili ju pod driek na
spodnú časť pruclíka a tým sukňa zostala na rovnakej úrovni ako predtým.
Vínne
pivnice v obci Chľaba
Súbor 6. vínnych
pivníc bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a zapísaný
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v roku 2007. Reprezentujú významnú skupinu
stavieb ľudovej architektúry, zachovaných in situ z oblasti Podunajska.
V archívnych listinných dokladoch je
v roku 1838 dokladovaná rozsiahla povodeň. Hladina rieky Dunaj a Ipeľ vystúpila až tak vysoko, že
zaliala domy do výšky komínov. Zničených bolo 54 domov a tým zanikla
i tretia osada. Obyvatelia utekajúci
pred povodňou boli prinútení vytvoriť si náhradné obydlia. Tieto vznikli
vykopaním pivníc priamo v svahu pohoria Burda, ktoré je tvorené horninou
tuf a tiahne sa po celom vonkajšom obvode súčasnej obce. Vzniknuté pivnice
teda plnili svoju pôvodnú funkciu dočasných obydlí. Po vybudovaní nových trvalých obydlí sa ich
funkcia zmenila. Vlastníci vzhľadom na ich poskytnuté možnosti začali ich
využívať na spracovanie hrozna, jeho uskladnenie, nakoľko tradícia pestovať
hrozno má v obci bohatú tradíciu. Zmienky o tunajšom ovocinárstve
a vinohradníctve pochádzajú už z roku 1234 za panovania kráľa Ondreja II.
Vinné pivnice sú situované v prirodzenom
prostredí v svahu pohoria Burda, ktoré sa tiahne po celom vonkajšom obvode obce ,v zvislej časti terénneho zlomu,
v línii s hlavnou komunikačnou osou tvorenou štátnou cestou
v smere na Štúrovo. Umiestnené sú
vedľa seba ,v rade. Vytesané sú celé
priamo v svahu, otvor
v tvare valenej klenby, so vstupmi orientovanými na juh. Iba predná stena
je domurovaná z tehál, či kameňa,
v jej strednej osi sú vsadené vstupné dvere, jednokrídlové,
alebo dvojkrídlové. Výplň je drevená,
doštená, s vertikálnym uložením dosák.
Nad dverami je malý vetrací otvor.
Ich rozmery sú dĺžka od 7,5m – 11m,
šírka 2,2-2,5m a výška okolo
2m. Zväčša sú jednopriestorové, no v niektorých je pribudovaný vytesaný malý bočný priestor. Podlahu tvorí dusaná zemina. Vnútorné
priestory boli spevnené technikou vypaľovania. Zariadenie interiéru tvoria po
stranách uložené kamenné klady s doskami,
ktoré slúžia na uloženie sudov
s vínom. Tiež je vyhradený priestor
pre uskladnenie zeleniny a náradia, ktoré je potrebné k spracovaniu hrozna.
V obci je zriadené pivničné múzeum,
ktoré je situované vo svahu pohoria Burda v hĺbke 24 m. Bolo zriadené
v roku 2005 za účelom zachovania jedinečnej ukážky architektonického
a remeselníckeho umenia. Prezentuje vinohradníckej tradície v obci.
Kostol
Nanebovzatia Panny Márie v Bíni
Kostol dal ako súčasť dnes už zaniknutého kláštora premonštrátov
postaviť niekedy okolo roku 1200 komes Omodej z rodu Hunt-Poznan. Išlo o
reprezentatívnu stavbu, ktorá odrážala vysoké postavenie a bohatstvo
Hunt-Poznanovcov i blízkosť neďalekého Ostrihomu - sídla uhorského kráľa i
primasa. Na stavbe sa podieľali práve majstri (aj zo zahraničia), ktorí
pracovali na prestavbe kráľovského sídla a katedrály v Ostrihome.
Dispozične ide o jednoloďovú stavbu - redukovanú baziliku. Dominuje jej
západná časť tvorená dvojvežovým priečelím, s o niečo neskoršie dostavanou
predsieňou a úsekom empory. Tá sa napája na samotnú loď, ktorú na východe
uzatvára svätyňa zložená zo štvorcového chóru a polygonálnej
apsidy. Z južnej i severnej strany sú k tejto svätyni pristavané menšie bočné
svätyne tvorené opäť štvorcovým chórom a polygonálnou apsidou.
Rotunda Dvanástich
apoštolov v Bíni
Tehlová rotunda stojí pri bývalom kláštornom komplexe
premonštrátov, ktorý založili pred rokom 1217 comes Omodej a jeho syn Štefan z
rodu Hunt-Poznanovcov. Prvá písomná zmienka o nej je až z roku 1391. Postavili
ju ako valcovú stavbu s plytkou vnútornou apsidou niekedy okolo roku 1200,
zrejme súčasne s výstavbou neďalekého kláštorného kostola. V 13. a 14. storočí
bol interiér vyzdobený nástennými maľbami.
V roku 1683 bola rotunda poškodená a viac ako 70
rokov chátrala. Obnovená bola po roku 1755 už v barokovom štýle, kedy loď
dostala aj novú klenbu. Pri jej výstavbe bolo rozobraté pôvodné tehlové murivo
približne do úrovne tesne nad románskymi oknami. Taktiež románske okná boli
zamurované a nahradili ich tri nové, podstatne väčšie.
Podobne ako v Skalici aj
tu odhaleniu románskeho pôvodu stavby pomohli boje druhej svetovej vojny, keďže
pri bombardovaní v roku 1944 baroková omietka rotundy opadala a odkryla
stredoveké murivo.
Keďže vedľa stojaci kostol bol v záverečných
bojoch 2. svetovej vojny značne poškodený a premenil sa na polozrúcaninu, sv.
omše sa konali v rotunde. K tej preto ešte v roku 1945 z južnej strany pred
vstup pripojili pomerne dlhú prístavbu. Od cca roku 1954 sa začína s obnovou
románskych prvkov stavby a pred rokom 1957 zbúrali novodobú prístavbu.
Do roku 1961 bola realizovaná komplexná
pamiatková obnova. Odkryté boli románske okná, barokové okná zamurovali a
ďalšie barokové prvky odstránili. Maľby zo 18. storočia zatreli a naopak
odkryté boli zachované časti nástenných malieb zo začiatku 13. storočia. Tie
boli zakonzervované v roku 1956. Rotunda dostala aj nový krov a strechu.
Archeologické výskumy sa tu robili v rokoch 1962
– 63 a v roku 1978. Najnovšie výskumy a obnova, ktoré priniesli viaceré
zaujímavé objavy i spresnenie datovania vzniku stavby, sa realizujú od roku
2006.
Kaštieľ v obci Belá
Stavbu
kaštieľa inicioval roku 1732 Ján / János Trsťanský / Terstyánsky. Onedlho ho
Andrej / András Török dal prestavať v štýle francúzskeho vidieckeho baroka.
Stavbu začali kaplnkou, ktorá dnes slúži ako obecný kostol. Vysvätená bola roku
1780. Kaštieľ potom kúpil Pavol / Pál Szerdahelyi.
V roku
1834 sa stal jeho novým majiteľom barón Anton / Antal Baldacci / Baldácsy
(1803-1878), pôvodom Korzičan.
Roku
1880 sa celý majetok dostal do rúk Jakuba Pelmuttera, bankára Baldácsyho
rodiny, ktorý ho roku 1892 predal Žigmundovi Bródimu aj s celým zariadením
kaštieľa. Nový majiteľ dal postaviť v dedine školu.
Roku 1909 kúpil kaštieľ barón Adolf Ullman a po ňom ho zdedil jeho syn Juraj,
bývalý guvernér rakúsko-uhorskej národnej banky. Roku 1945 musel Juraj aj
s dcérou emigrovať do Švajčiarska. Kaštieľ
prežil 250 rokov búrlivej histórie, vojny a požiare, ale za 30 rokov ho
komunizmus totálne zničil. Z nábytku sa nezachovalo nič, fresky na stenách
zatreli roku 1951 vápnom. Fungovala tu poľnohospodárska škola, od roku 1956 do
1959 väznica pre politických väzňov a nakoniec veľkosklad domácich potrieb.
Roku 1990 bola budova
vyhlásená za kultúrnu pamiatku.
Fresky na
stenách zatreli v roku 1951 vápnom pre potreby iného využitia budovy. V rokoch
1996 až/alebo 1997 údajne prebiehal na kaštieli veľký pamiatkový výskum, ktorý
však nebol dotiahnutý do písomnej a grafickej formy.
Záujem o
reštitúciu schátralého kaštieľa prejavila barónka Alžbeta, dcéra Juraja
Ullmana, resp. jej dcéra Ilona. Keďže sa im nepodarilo preukázať, že sú
oprávnenými osobami, kaštieľ na začiatku roku 2000 kúpili. Grófka Ilona von
Krockow a jej manžel Mathias von Krockow sa pustili sa do veľkolepej
rekonštrukcie, ktorá trvala sedem rokov. V súčasnosti je kaštieľ rodinným
sídlom Krockowovcov a je v ňom tiež luxusný päťhviezdičkový hotel.
Prírodná rezervácia Vŕšok
Chránené
územie od roku 1965 sa nachádza v katastri obce Štúrovo - Nána. CHÚ predstavuje
vedeckovýskumný objekt, zvyšok pôv. spoločenstva xerotermnej fauny a flóry s
výskytom viacerých vzácnych a reliktných druhov rastlín (Crambe tatarica,
Althea pallida) a živočíchov (Ditomus clypeatus, Psammotettix slovacus a i.). Z
chrobákov sa tu vyskytuje Ditomus clypeatus, z hmyzu k najvýznamnejším patrí
Licinus cassideus, Podonta nigrita, Henicopus pilosus. Z plazov sa tu vyskytuje
chránená jašterica zelená (Lacerta viridis), chránený zmijovec hladký
(Coronella austriaca), z vtákov chránený včelárik zlatý (Merops apiaster) a
strakoš červenohlavý (Lanius senator). Medzi chránené druhy rastlín patria
mandľa nízka (Amygdatus nana), sinokvet mäkký (Jurinea mollis), zimozeleň
bylinný (Vrnica pannonica) a ibiš bledý (Althaea pallida). V oblasti sú všetky
formy ľudského zásahu zakázané.
Stupeň/druh
ochrany 4. Stupeň. Výmera chráneného územia je 14 525 m2.
Skalné stepi Burdy
Sopečné pohorie Burda je plošne najmenším geomorfologickým celkom na
Slovensku. Nachádza sa na juhozápadnom Slovensku, na hraniciach s Maďarskom. Na
našom území hraničí s Podunajskou pahorkatinou na západe (podcelok Ipeľská
pahorkatina). Južnú hranicu tvorí koryto Dunaja, ktorý sa prerezáva cez
Vyšehradskú bránu a oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Pilis, východnú
hranicu tvorí koryto rieky Ipeľ, ktorý oddeľuje Burdu od maďarského pohoria
Börzsöny. Severozápadnú časť pohoria ohraničuje Bajtavská brána, ktorá delí
Burdu od Ipeľskej pahorkatiny, časti Zalabský chrbát. Maximálna dĺžka pohoria
je 7,5 km, maximálna šírka len 3,5 km. Najvyšším vrchom pohoria je Burdov
(387,7 mn.m.) v centrálnej časti. Relatívne výškové rozdiely dosahujú 180 až
310 m. Pohorie Burda bolo vytvorené vulkanickou činnosťou v treťohorách a jeho
stavebným materiálom sú prevažne andezitové tufy a brekcie. Vulkanická činnosť
sa odohrávala vo vodnom prostredí, pričom centrá vulkanizmu sa nachádzali v
susedných pohoriach Börzsöny a Pilis. Geologické podložie je tvorené
andezitovými pyroklastikami (vulkanické brekcie, zlepence a pieskovce) zo
skupiny neogénnych až kvartérnych vulkanitov, miestami je prekryté sprašmi. Na
území vystupujú na povrch tri výraznejšie extruzívne dómy (lávové kopy).
Juhovýchodná časť pri sútoku Dunaja s Ipľom je tvorená ílovcami, pieskami,
pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia spodného miocénu. Výsledkom
mrazového zvetrávania v kvartéri boli v pohorí vytvorené strmé skalné steny
(najmä na južných svahoch pohoria), kužeľovité formy a rozsadliny, na úpätí
ktorých sa nahromadili kamenné moria a iné sutinové polohy zvetralín. Po
okrajoch pohoria ležia krátke výmoľové doliny a rokle vyerodované periodickými
vodnými tokmi. Teplé a suché biotopy vytvorené v dôsledku trvalej erózie
kamenného a skalnatého reliéfu ponúkajú biedne podmienky pre život a sú preto
obývané len veľmi odolnými druhmi. Tieto spoločenstvá – počnúc pionierskou
vegetáciou holých skál a končiac nezapojenými lesmi kríčkovitých foriem stromov
– spolu tvoria mozaiku biotopov skalných stepí, svahových stepí a nízkych
krovinných porastov. Na týchto historicky dlho pretrvávajúcich a človekom v
podstate nerušených, resp. veľmi málo ovplyvnených územiach sa zachovalo
množstvo reliktných druhov. Ochranársky význam územia je preto obrovský.
Typickými druhmi nízkych krovinných porastov rastúcich na andezitoch a andezitových
tufoch sú dub plstnatý (Quercus pubescens) a jaseň mannový (Fraxinus ornus).
Sprievodnými druhmi býva nevädza Triumfettova tuhá (Cyanus triumfettii subsp.
strictus), rebríček jemnolistý (Achillea crithmifolia) ajasenec biely
(Dictamnus albus). Klimatické pomery a ponuka potravy v krovinných porastoch
umožňuje jeho osídlenie bohatou faunou. Spomínaný dub plstnatý a jaseň mannový
majú obzvlášť veľa špecializovaných konzumentov, najmä radov z motýľov a
chrobákov. Krovinné porasty sú tiež obľúbeným miestom výskytu teplomilných
plazov, pretože okrem vhodných úkrytov im ponúkajú aj teplo potrebné pre ich
pohyb. Najtypickejšími plazmi tohto biotopu sú jašterica múrová
(Podarcis muralis) a užovka hladká (Coronella austriaca). Xerotermné svahy
pohoria sú porastené úzkolistými trsnatými trávami, kavyľom a kostravami. Na
svahových stepiach kavyľom chlpatým (Stipa dasyphylla), kavyľom tenkolistým
(Stipa tirsa) akostravou valeskou (Festuca valesiaca) – podobné formácie sa
vytvorili aj v opustených viniciach horskej periférie, kde nachádzajú miestami
útočisko aj druhy chránené medzinárodnými dohovormi, napr. hadinec červený
(Echium russicum) a poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis). Mnoho reliktných
druhov žije aj na silikátových stepiach skalnatých svahov a vo formáciách s
vedúcimi druhmi ako kostrava padalmátska (Festuca pseudodalmatica) a lipnica
panónska (Poa pannonica). Zaznamenávame bodový výskyt kuričky chlpatej
kríčkovitej (Minuartia hirsuta subsp. frutescens) a horčičníka škardolistého
(Erysimum crepidifolium). Slezinník severný (Asplenium septentrionale) je
častým obyvateľom skalných puklín, kým vudsia skalná (Woodsia ilvensis) je ich
ozajstnou raritou. Špecifickými habitatmi regiónu sú krovinno-bylinné formácie
tavoľníka prostredného (Spiraea media) na skalnatých substrátoch. Diverzitu
fauny skalnatých biotopov zvyšujú predovšetkým motýle – ich larvy sa živia
koreňmi tráv – akoníky viazané svojou
termoreguláciou na holý substrát a skalný reliéf. Skalostepné spoločenstvá
bylinožravých bzdôch, menších fúzačov a pavúkov obývajúcich rastliny alebo
pôdny substrát sú tiež druhovo bohaté. Typickým skalným druhom je napr. stepník
červený (Eresus cinnaberinus). Ochranársky najvýznamnejším druhom skalnej stepi
je zriedkavá a skryto žijúca krátkonôžka (Ablepharus kitaibelii fitzingeri).
Na území pohoria sa nachádzajú dve národné prírodné rezervácie: Kováčovské
kopce - juh a Kováčovské kopce - sever. Kováčovské kopce –juh (predtým Burdov)
– NPR vyhlásená v roku 1966 na výmere 364,14 ha. Súčasťou je andezitová
pahorkatina s najbohatšou teplomilnou biocenózou na Slovensku. Teplomilné
dúbravové lesy sa striedajú s lesostepou a enklávami skalnej stepi. Rastie tu
mnoho vzácnych rastlinných druhov panónskej flóry, ktoré sa vyskytujú iba tu,
resp. tu majú najsevernejšiu hranicu rozšírenia na našom území (napr. ibiš
taurský). Rovnako vzácne je aj xerotermné živočíšne spoločenstvo. Zachovali sa
zaujímavé bralnaté útvary, skalné steny, veže, okno.
Kováčovské kopce – sever (predtým Leliansky les) – NPR vyhlásená v roku
1966 na ploche 198,74ha.
Andezitové podložie je prekryté sprašovými nánosmi rôznej mocnosti, na
svahoch a dnách úžľabín sú mohutné sprašové pokrovy.
Na tejto lokalite sa vyskytuje buk v najnižších polohách Slovenska (buková
dúbrava vo výške 140 m n.m.).
Územím pohoria vedú tri značené turistické trasy. Červená značka sa z obce
Kamenica nad Hronom ťahá južnými svahmi NPR Kováčovské kopce - juh k železničnej
zastávke Kováčov. Najdlhší, modrým značený chodník vychádza z osady Kováčov,
vedie okrajom obce Chľaba cez Veľkú dolinu a popod Kráľovu horu (373,5mn.m.),
napokon sa pripája k červenej značke. Žltý turistický chodník je krátkou
spojkou od železničnej zastávky Kováčov do rekreačnej osady Kováčov. Možnosti
ubytovania poskytuje rekreačné stredisko Kováčov a podnikové chaty v oblasti
železničnej stanice Kamenica nad Hronom. Jedinou chatou vo vnútri pohoria je
chata Ipeľ, prístupná po asfaltovej ceste z obce Bajtava.
Parížske
močiare - Národná prírodná rezervácia Parížske močiare
Chránené
vtáčie územie Parížské močiare sa nachádza v juhozápadnej časti Slovenska, v
juhovýchodnej časti Podunajskej nížiny a Podunajskej pahorkatiny na povodí
potoka Paríž v nadmorskej výške 120 – 125 m n. m. Územie sa nachádza v okrese
Nové Zámky v katastrálnom území obcí Gbelce, Nová Vieska, Strekov, Maďarský
Svodín. Povodie potoka Paríž leží v Hronskej pahorkatine, prevažuje rovinný až
pahorkatinný reliéf s relatívnymi výškovými rozdielmi od niekoľkých metrov po
100-200 m. Jeho údolie je pomerne úzke, ale v hornej časti lokality sa
rozširuje a vytvára panvu cca 3 km dlhú a 1 km širokú. V Gbelciach sa údolie
prudko zužuje a vytvára úzke hrdlo. Potok Paríž je pravostranný prítok Hrona
pred jeho ústím do Dunaja.
Najvýznamnejšou
skupinou živočíchov, ktoré sú aj hlavným predmetom ochrany Parížskych močiarov,
sú však vtáky. Dodnes tu bolo zaznamenaných až 171 druhov, z ktorých 67 tu
hniezdi. CHVÚ je charakteristické porastami trstiny (Phragmites australis),
ktorá tu vytvára rozsiahly súvislý vegetačný pokryv a zaraďuje tak Parížske
močiare medzi najväčšie biotopy trstín na Slovensku. S charakterom územia
súvisí aj rad problémov spočívajúci v postupnom zarastaní a zazemňovaní územia
zapríčineného reguláciou potoka Paríž, zmenou vodného režimu a hospodárenia v
území.
Parížske
močiare boli identifikované a vyhlásené za chránené vtáčie územie pre
zabezpečenie priaznivého stavu a ochrany nasledovných druhov vtákov:
Chriašť malý (Porzana parva)
Trsteniarik
tamariškový (Acrocephalus
melanopogon)
Kačica
chrapačka (Anas
querquedula)
Včelárik
zlatý (Merops
apiaster)
Bučiačik
močiarny (Ixobrychus
minutus)
Kaňa
močiarna (Circus
aeruginosus)
Hus divá (Anser anser)
Parížske močiare patria k územiam s najvyššou koncentráciou hniezdiacich druhov močiarnych vtákov v odhadovanom počte 1000 až 1500 párov.Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.
Národná
prírodná rezervácia Leliansky les
Severná časť
Kováčovských kopcov je chránené územie od roku 1966. Nachádza sa v katastri obce Lelá a Chľaba v
lesnom komplexe Burda. Nachádzame tu lesné spoločenstvá dubové a dubovo –
bukového stupňa, dôležitý doklad výskytu buka v skupine lesných typov bukových
dúbrav v najnižšej polohe nášho štátu a najteplejších území.
Lesné porasty so zachovalou drevinnou skladbou poskytujú možnosť štúdia vývoja lesov v Podunajskej nížine. Väčšinu územia tejto lokality pokrývajú zmiešané pôvodné dreviny, zvyšky pôvodných lesov a preto sú predmetom ochrany.Výmera chráneného územia je 1 987 400 m2.
Kamenínske slaniská
Lokalita Kamenínske slaniská sa rozprestiera medzi obcami Kamenný
Most a Kamenín. Vyznačuje sa veľmi slanou pôdou a na ňu viazanými vzácnymi
druhmi rastlín a živočíchov. Kamenínske slaniská sú jedinečné nielen u nás,
ale aj v rámci celej Európy. Od roku 2004 sú preto zaradené do európskej
sústavy chránených území Natura 2000 pod názvom Územie európskeho
významu Kamenínske slaniská s rozlohou 119,44 ha.
Lokalita zahŕňa dve maloplošné chránené územia – Národnú
prírodnú rezerváciu Kamenínske slanisko (chránená už od roku 1953,
katastrálne územie Kamenín) a Prírodnú rezerváciu Čistiny (od roku 2001,
katastrálne územie Kamenín a Kamenný Most). Pre NPR Kamenínske slanisko a PR
Čistiny platí 4. stupeň ochrany, pre celé Územie európskeho významu Kamenínske
slaniská platí zatiaľ 3. stupeň ochrany, kým nebude celé územie
prekategorizované.
Kamenínske slaniská predstavujú najrozsiahlejšiu plochu slaniskových lúk s výskytom
vzácnych slanomilných druhov na Slovensku. Z európskeho hľadiska je významný
biotop 1340*, ktorý sa nazýva vnútrozemské slaniská a slané lúky a
patrí medzi prioritné biotopy EÚ.
O dôležitosti lokality svedčí aj fakt, že 74 druhov vyšších
rastlín zaznamenaných v lokalite je zahrnutých do Červeného zoznamu ohrozených
rastlín Slovenska. Pre slaniská je typická veľká priestorová rozmanitosť
obsahu solí v pôde, ktorý sa môže meniť na vzdialenosti desiatok centimetrov.
To sa prejavuje pestrou mozaikou rastlinných druhov.
V rámci Slovenska sa Kamenínske slaniská môžu pýšiť hojným
výskytom limonky Gmelinovej Limonium gmelinii, ktorá sem zasahuje
zo slaných stepí Maďarska. Je to panónsky endemit, čiže jeho výskyt je viazaný
iba na oblasť Panónie.
K najvzácnejším typom vegetácie patria tzv. slané oká. Sú
to miesta s extrémne slanou pôdou a riedkym porastom rastlín. V suchom lete sa
tvoria v pôde hlboké pukliny. Dnes sa tu už len veľmi vzácne vyskytuje
kriticky ohrozený druh gáfrovka ročná Camphorosma annua. Takmer 75 %
lokalít na Slovensku, na ktorých bol druh zaznamenaný ešte v 70-tych rokov
minulého storočia, bolo zničených.
Typickým predstaviteľom slaných stepí v Panónskej nížine je palina
slanomilná Artemisia santonicum, ktorá obľubuje na jar zaplavené a v
lete vysychajúce miesta. Na Slovensku je ohrozeným a chráneným druhom a ak sa
nezmení súčasná situácia, ocitne sa na pokraji vyhynutia. Aj ďalší slaniskový
druh skorocel prímorský Plantago maritima je na zoznamoch
ohrozených a chránených druhov Slovenska.
Na miestach s relatívne nižším obsahom solí je už vegetácia
hustejšia. Typické sú trávy steblovec odstávajúci Puccinellia distans
a kostrava paovčia Festuca pseudovina. V čase kvitnutia je
nápadným druhom
kosatec pochybný Iris spuria. Nie je to
typický slanomilný druh, rastie zväčša na aluviálnych lúkach, ale aj na mierne
zasolených miestach.
Ekologické
podmienky slanísk vyhovujú mnohým druhom živočíchov. Z bezstavovcov je to
napríklad na slaniskách typický koník štíhly Aiolopus thalassinus,
vlhkomilné druhy, ako je napr. kobylka krátkokrídla Conocephalus
dorsalis, koníček Bolivarov Tetrix bolivari, teplomilné
druhy, napr. svrček stepný Melanogryllus desertus či koník
hrubohlavý Euchorthippus declivus.
Z chrobákov je vysokej koncentrácii solí prispôsobený napr.
ohrozený druh Dyschirius salinus. Spomedzi zástupcov motýľov je významný
výskyt obaľovača kosého Cochylimorpha obliquana, ktorý sa
považuje za indikačný druh slanísk. Jeho húsenice sa živia stonkami
hostiteľskej rastliny, ktorou je palina slanomilná.
Kamenínske slaniská sú domovom aj mnohých druhov stavovcov európskeho
významu, ako kunka červenobruchá Bombina bombina, jašterica
krátkohlavá Lacerta agilis, chrček poľný Cricetus cricetus,
v lete tu loví kaňa močiarna Circus aeruginosus a v zime kaňa
sivá Circus cyaneus.
Typickým
lúčnym hniezdičom na území je trasochvost žltý Motacilla flava a pŕhľaviar
čiernohlavý Saxicola torquata. Hniezdo na zemi môže patriť vzácnej ľabtuške
poľnej Anthus campestris. V tŕnitých kríkoch na okraji lokality
môžeme nájsť hniezda strakoša obyčajného Lanius collurio a penice
jarabej Sylvia nisoria. Nápadným sfarbením zaujme dudok chochlatý
Upupa epops a vlha obyčajná Oriolus oriolus. Z
poľovných druhov zveri je typický výskyt srnca lesného Capreolus
capreolus, zajaca poľného Lepus europaeus a bažanta
obyčajného Phasianus colchicus.
Národná prírodná rezervácia Čenkovská step
Významná lokalita stepných spoločenstiev psamofytných rastlín a teplomilného hmyzu s najsevernejším európskym a jediným slovenským výskytom chvojníka dvojklasého (Ephedra distachya). Lokalita je reliktom pleistocénnych stepí z obdobia sprašových fáz. Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.
Chránené územie
od roku 1951 sa nachádza v katastri obce Mužla v Čenkovskom lesnom komplexe.
Predstavuje zvyšok pôvodnej stepi na viatych pieskoch s výskytom mnohých druhov
flóry a fauny. Medzi najvýznamnejšie rastlinné druhy patrí chvojník dvojklasý
(Ephedra distachva), kosatec piesočný (Iris arenaria), kavyľ Ivanov (Stipa
Joannis), klinček neskorý (Dianthus serotimus), ľan rakúsky (Linum austriacum),
alkana farbiarska (Alkana tinctoria) a vstavač vojenský (Orchis militaris). Sú
tu zakázané akékoľvek ľudské zásahy, ktoré by mohli zmeniť prírodné podmienky.Výmera
chráneného územia je 35 700 m2.
Národná
prírodná rezervácia Čenkovská lesostep
NPR je vyhlásená na ochranu teplomilných spoločenstiev piesočnatých biotopov Podunajskej nížiny s chránenými a ohrozenými druhmi rastlín (škumpy vlasatej, kosatca piesočnatého, chvojníka dvojklasého, gypsomilky zväzkovitej piesočnej a i.) a živočíchov. Stupeň/druh ochrany 4. stupeň.
Chránené
územie od roku 1965 a nachádza sa v katastri obce Mužla. Zachovalo sa tu
pôvodné spoločenstvo panónskej piesočnej lesostepi mimoriadnej vedeckej
hodnoty. Pre toto územie je charakteristické topoľovo - borievkové spoločenstvo
(Junipero-populetum). Rastie tu borievka obyčajná (Juniperus communis), hloh
jednosemenný (Crataegus monogyna), vtáčí zob obyčajný (Ligustrum vulgare), dráč
obyčajný (Berbiris vulgaris), topoľ biely (Populus alba) a topoľ sivý (Populus
canescens). V bylinnom podraste prevažujú trávy ako lipnica lúčna (Poapratensis
angustifolia), smlz kroviskový (Calamagrostis epigeios), kostrava žliabkatá
(Festuca sulcata) a mrvica lesná (Brachypodium silvaticum). V oblasti sú
akékoľvek formy ľudských zásahov zakázané. Výmera chráneného územia je 796 000
m2
Pohorie Burda, Národná prírodná rezervácia Burdov
Pohorie Burda je plošne najmenší geomorfologický celok na Slovensku.
Nachádza sa na juhozápadnom Slovensku, na hraniciach s Maďarskom. Na našom
území hraničí s Podunajskou pahorkatinou na západe (podcelok Ipeľská
pahorkatina). Južnú hranicu tvorí koryto Dunaja, ktorý sa prerezáva cez
Vyšehradskú bránu a oddeľuje Burdu od maďarského pohoria Pilis, východnú
hranicu tvorí koryto rieky Ipeľ, ktorý oddeľuje Burdu od maďarského pohoria
Börzsöny. Severozápadnú časť pohoria ohraničuje Bajtavská brána, ktorá delí
Burdu od Ipeľskej pahorkatiny, časti Zalabský chrbát. Maximálna dĺžka pohoria
je 7,5 km, maximálna šírka len 3,5 km. Najvyšším vrchom pohoria je Burdov
(387,7 m n. m.) v centrálnej časti. Relatívne výškové rozdiely dosahujú 180 až
310 m.
Burda je sopečným pohorím, zaraďovaným k neogénnym vulkanitom. Vulkanická
činnosť sa odohrávala vo vodnom prostredí, pričom centrá vulkanizmu sa
nachádzali v susedných pohoriach Börzsöny a Pilis. Geologické podložie je
tvorené andezitovými pyroklastikami (vulkanické brekcie, zlepence a pieskovce)
zo skupiny neogénnych až kvartérnych vulkanitov, miestami je prekryté sprašmi.
Na území vystupujú na povrch tri výraznejšie extruzívne dómy (lávové kopy).
Juhovýchodná časť, pri sútoku Dunaja s Ipľom, je tvorená ílovcami, pieskami,
pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia spodného miocénu.
Pohorie Burda je stredohorský krajinný celok. Vyznačuje sa plošinatými
chrbtami rozrytými dolinami (najďalej do vnútra pohoria zasahuje Veľká
dolina). Výsledkom mrazového zvetrávania v kvartéri sú strmé skalné steny
(najmä na južných svahoch pohoria), kužeľovité formy a rozsadliny, na úpätí
ktorých sa nahromadili kamenné moria a iné sutinové polohy zvetralín. Po
okrajoch pohoria ležia krátke výmoľové doliny a rokle vyerodované periodickými
vodnými tokmi.
Z hydrografického hľadiska je oblasť významná odstredivosťou vodných tokov,
sieť vodných tokov je kvôli priepustnosti horninového podložia pomerne krátka.
Ide o dva krátke prítoky Bajtavského potoka v severozápadnej časti, krátky vodný
tok na juhu, v oblasti osady Kováčov a najdlhší potok Dona (dlhý cca 3,5 km).
V stredohorskej oblasti sú prevažujúcim typom
prirodzených lesov suchomilné dubiny tvorené dubom cerovým a dubom zimným. Iné
biotopy ich vystriedajú len na strmých skalných stenách a chladných severných
úbočiach. Dubovo-cerové lesy viazané na hnedé pôdy prechádzajú na teplých
južných svahoch do teplomilných dubín, na erodovaných plochách do kyslomilných
dubín. Presvetlené dubiny majú dobre vyvinutú krovinnú a bylinnú etáž; biodiverzita
tých prirodzene zachovalých je pozoruhodná. Okrem druhov bežne sa vyskytujúcich
v dubinách regiónu a celkovo v strednej Európe tu žijú aj biogeograficky
zaujímavé prvky, ako napr. prilbica jedhojová (Aconitum anthora), kamzičník
podlhovastolistý (Doronicum hungaricum) alebo vika riedkokvetá (Vicia
sparsiflora). Bylinožravé článkonožce sú v dubovo-cerových lesoch vyslovene
bohato zastúpené. Chrobáky, zvlášť ich larválne štádiá, v hojných počtoch
obývajú kmene a korene starých a chorých stromov. Motýle sú významné najmä ako
konzumenti listov stromov. Najtypickejšími predátormi žijúcimi na povrchu sú
strehúne a bystrušky, z posledne menovaných sú časté najmä húseničiar pižmový
(Calosoma sycophanta) a húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor). Na priľahlých
okrajoch lesov a xerotermných trávnych biotopoch nad Chľabou sa vyskytujú
raritné druhy, napr. kobylka teplomilná (Pterolepis germanica)a koník
mediteránny (Pezotettix giornae), bežne napr. kobylka krovinová (Phaneroptera
falcata) a koník ružovokrídly (Calliptamus italicus). Avifauna dubín je pestrá.
Priestorová štruktúra tohto biotopu vyhovuje tak malým druhom hniezdiacim na
zemi alebo v krovinnej etáži, ako aj väčším druhom hniezdiacim v korunách alebo
dutinách stromov.
Na území pohoria sa nachádzajú dve národné
prírodné rezervácie: Kováčovské kopce - juh a Kováčovské kopce - sever.
Kováčovské kopce - juh (predtým Burdov) – NPR vyhlásená v roku 1966 na výmere
364,14 ha. Súčasťou je andezitová pahorkatina s najbohatšou teplomilnou
biocenózou na Slovensku. Teplomilné dúbravové lesy sa striedajú s lesostepou a
enklávami skalnej stepi. Rastie tu mnoho vzácnych rastlinných druhov panónskej
flóry, ktoré sa vyskytujú iba tu, resp. tu majú severnú hranicu rozšírenia na
našom území - napr. ibiš turínsky (Althaea taurinensis). Rovnako vzácne je aj
xerotermné živočíšne spoločenstvo. Zachovali sa zaujímavé bralnaté útvary,
skalné steny, veže, okno. Kováčovské kopce - sever (predtým Leliansky les) –
NPR vyhlásená v roku 1966 na ploche 198,74 ha. Chránená je severná časť
pohoria. Andezitové podložie je prekryté sprašovými nánosmi rôznej mocnosti, na
svahoch a dnách úžľabín sú mohutné sprašové pokrovy. Predstavuje dôležitý
doklad výskytu buka v skupine lesných typov bukových dúbrav v najnižších
polohách štátu.
Územím pohoria vedú tri značené turistické trasy.
Červená značka sa z obce Kamenica nad Hronom ťahá južnými svahmi NPR Kováčovské
kopce-juh k železničnej zastávke Kováčov. Najdlhší, modrým značený chodník
vychádza z osady Kováčov, vedie okrajom obce Chľaba cez Veľkú dolinu a popod
Kráľovu horu (373,5 m n. m.), napokon sa pripája k červenej značke. Žltý
turistický chodník je krátkou spojkou od železničnej zastávky Kováčov do
rekreačnej osady Kováčov. Možnosti ubytovania poskytuje rekreačné stredisko
Kováčov a podnikové chaty v oblasti železničnej stanice Kamenica nad Hronom.
Jedinou chatou vo vnútri pohoria je chata Ipeľ, prístupná po asfaltovej ceste z
obce Bajtava.
22.09.2015
Regionálna
rozvojová agentúra Južný región zo Štúrova spracováva databázu
o regionálnych jedinečnostiach z obcí okresu Nové Zámky.
Regionálne jedinečnosti (hmotné a nehmotné) sú definované
ako všetky
duševné, materiálne, prírodné, spoločenské hodnoty a produkty, ktoré
vznikli v súvislosti s nejakou tvorivou činnosťou, výrobou,
tradíciami, vedomosťami, v súvislosti s regiónom alebo jeho živou
prírodou, ktoré sú z regionálneho hľadiska rozhodujúce a významné,
obyvateľstvom určitého regiónu považované za typické a všeobecne
známe, a ktoré významne prispievajú
k šíreniu dobrého mena regiónu, vytvoreniu a posilneniu regionálnej
identity.
Užšia
špecifikácia podľa jednotlivých oblastí je nasledovná:
- kultúrne dedičstvo: predovšetkým literatúra, veda, ľudové remeslá
a ručné práce, etnografia, kinematografia, remeslá a umenie, tanec
a hudba, hodnoty chránených nehnuteľností, predovšetkým mimoriadne
hodnotné pamiatky a archeologické náleziská, územia svetového dedičstva;
významné osobnosti z oblasti kultúry;
- prírodné a budované
(umelé) prostredie človeka: predovšetkým prirodzené fyzické a biologické výtvory alebo skupiny
výtvorov, geologické a geomorfologické útvary, prírodné oblasti, prírodné
územia, komunity a ekologické systémy; produkty potrebné na zabezpečenie
trvalej udržateľnosti prostredia človeka; alebo budovaná
(umelá), resp. ohraničená časť prostredia, ktorá je výsledkom vedomej
staviteľskej činnosti, ktorá slúži v prvom rade na zabezpečenie podmienok
spoločenskej, resp. individuálnej činnosti alebo fungovania;
- pôdohospodárstvo, poľnohospodárstvo,
potravinárstvo: vrátane lesníctva, rybolovu, poľovníctva a
veterinárstva – predovšetkým poľnohospodárske produkty a potraviny, vinárstvo, živočíšne a rastlinné druhy;
- priemyselné
a technické riešenia: vrátane
remesiel – predovšetkým jednotlivé technológie a technika, výroba
zariadení, strojov a prístrojov, osobná preprava a preprava tovaru
realizovaná prostredníctvom technických nástrojov;
- turizmus
a gastronómia, resp. kulinárska kultúra: predovšetkým zaujímavosti, služby, produkty
cestovného ruchu typické pre daný región, resp. v medzinárodnom meradle
jedinečné jedlá a nápoje, postupy prípravy
a podávania jedál a nápojov;
- zdravie a životný
štýl, šport: predovšetkým vedecké a ľudové
liečiteľstvo a ich preventívne opatrenia,
liečivé rastliny, liečivé prípravky; minerálne vody a kúpeľná
kultúra; organizované alebo neorganizované
voľno-časové činnosti; súťažný šport alebo činnosti vykonávané v oblasti
duševného (mentálneho) športu, ako aj významné osobnosti z oblasti športu,
so zreteľom na ich športové životné a vrcholové výkony.
Žiadame Vážených občanov, že ak majú vo
svojej obci jedinečnosť, ktorá spadá do niektorej z uvedených oblastí a chcú aby bola zaradená do
pripravovanej databázy, aby nám to oznámili na niektorej z našich
dostupností: osobne na adrese Sv.
Štefana 79, 943 01 Štúrovo; telefonicky
036 752 3051; emailom info@rra-juznyregion.sk.
Informácie o každej jedinečnosti
budú spracované do návrhového listu a následne umiestnené na webovej
stránke agentúry (www.rra-juznyregion.sk).
Budú taktiež zaslané na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR, kde budú ďalej spracovávané.